Medovníkový domček -

blizkosti hlbokčho lesa žil drevorubač s dvoma detmi, Jankom a Aničkou Žena mu zomrela, no oženil sa znova a priviedol vo: ŽA | jim detom do domu macochu. Žili všetci len z ruky do tista raz

eh prikvačila taki beda že už vobec nemali čo jes. Drevorabača to tak tešpilo, že nemohol v noci ani zavriet oka, namiesto spinku iba vzdyehal a privraval sa žene: ,Čo len s nami bude? Ako nakčmime tie ibohe deri, kd nevieme nakimič ani sami seba

»»Viem, čo treba spravi,” povedala macocha. ,Zajea rino odvedieme deti do hlbokho les, am im rozložime ohel, každčmu dame kdsok chleba a potom odideme. Samy domov netralj – a ato sa eh zbavime.”

Ne, preboka!” zvolal drevorubač. ,Čosi takč nikdy nespravim, Keby som nehal det v lese napospas dive zveri, sko sa pozriem potom sim sebe do oči?”

A čo ine nim ostava?” povedala macočha. Ak sa nezbavime deti, zomrjeme hladom všetci šeyria. Možeš chystač dosky na širi ruhlye”

Nedala mužovi pokoj, kjm ho nepresvedčila, U si iba vedyeh za dedni mi pukne srdce

Hladni deti však mal čuj

čo macosha nahovorila

$ spinok a vypočuli si,

jeh ore Zaplakala Anička horkfmi slzami: UZ je s nami amen, Janiško,” den tiško, Anička,” ehliekolil ju Janko, ,Netreha hned plakat. Nejako si pomožeme.” Kod dospeli zaspali, Janko vstal, poorvoril vere a vskradol sa von, Na nebi

svitil mesiac a kamienky okolo domu sa igotali ako zlate mince. Janko si ih nazbieral pine vrecki, vrti sa dru a povedal Aničke: ,Netrip sa už, sestrička, a spi, Boh nis neopasti.” A potom sa znova uložil do poste. Ked£siso rino,macocha budila det: Vstivaje, leno ideme ribačdo lesa. Každimu z deti dala kraček chleba a povedala: ,Toto mite na obed a ne zdne sito hned, leo neskor už nedostanete nič,”

Aby nevyšlo najavo, že Janko mi vo vreckicli kamienky, oba kisky chleba si vložila Aniška do zisterky:

Ponom sa všercištyria vybrali na cestu do lesa.

Kod prešli kisok cesty, Janko zaostal a obzeral sa za rodičovskjm domom. O vilu zas.A znova.

Orec ho popohnal: Janko, pridaj do kroku! Prečo zaostivaš, prečo sa obzerši

-Alh, otecko,” povedal Janko, <obzerim sa len za svojim bilym mačiatkom, čo

za mnou miavči zo strechy.” Macoeha povedala: Trulo,to nie je tvoje mačiatko,to spoza stredhy už vvehidza ranni sinko.” Janko, pravdaže, nezaostšval preto, že by sa obzeral za m

šk na cestu lskl kameni,

Kod už boli na lene čistinke, povedal otec: ,Nazbierajte, deti, raždi vim ohnik,”

Nazbierali Janko a Anička poriadnu kopku. Raždie sa rozhorelo a macocka povedala; »Zohrievajee sa pri oni, deti, my ideme ribač Len čo budeme s pricou hotovi, vrdtime sa po vis.”

Janko a Anička sedeli pri ohni. Na obed zjedli po krajčeku ehleba a km sa z diahky ozjval bucho sekery, verili, že orec je nablisku.

No točo počuli, nebol buchot sekey, to buehotala vo vete palica, ktorii macocha priviazla o suehy strom.

Ako tam tak sedeli, začal sa im od dinavy zatvdrat oči — obe deti tvrdo zaspali Kod sa prebudili, bola uš rmav noc. Ako sa teraz dostaneme z lesa?” rozplakala sa Anička,

Janko ju utešoval: ,Neboj sa, o ehvila pie mesine a nedovoli nim zablidi.”

Len čo vyšiel mesiac, ehytil Janko Aničku za raku a viedol ju po kamienkoch, čo žari sko rozsypanč per a ukazovali im cestu. Takto kričali celi noc – a ked sa brieždilo, boli znova doma a zaklopali na dvere.

Macocha prišla orvori, uvidela za dverami Janka a Aničku a zvolala: ,Nepolarenč deti, prečo ste tak diho vyspivali kdesi pri ohni? UZ sme sa bili, že sa nikdy

Otec nevravel nič, len sa v duchu radoval, Ved celi noc mu nedalo zaspat zl svedomie.

Beda však neopiščala drevorubačova chalupu, ba bola čoraz vičšia -a tak znova drevorubačova žena nahovirala v noci svojho muža: ,Nemime už eblieb pre šyri

robi

Medovnikovs doriček

hladni ista, Jedini naša spisa -ak znova odvedieme der do lesa, sle tentoraz do ovela hibšieho, aby už nenašli cesu spit.”

Znova šlo orcovi puknič srdce a pomysll

No darmo macochu prehoviral, nebola na n 5 sihlasi, nuž ani dru raz sa neprieč

Dei však boli ešte hore a znova si všetko vypočuli.

Ked dospeli zaspali, Janko znova vstal, že sa vykradne von a nazbiera si lskljeh kamjenkov. Tentoraz však macocha zamkla dvere — Janko sa von nedostal.

No ii tak urešoval sestričku: ,Neplač, Anička, a spokojne spi, Boh nis neopusti.”

Ked svitlo rino, zas macocha budila deti a dala im už iba jednu skyvočku ehleba. – mali si ju rozdelč napoly. Janko si z nej najskoe nadrobil plač vrecko omrviniek

Ked sa potom cestou obzeral a zaostaval, a tentoraz sa ho vspytovalotec: Janko, vod prida do krokut Prešo zaostivaš, prečo sa ustavične obreriš?”

»Obzerim sa len za svojim holiibkom, čo za mnov hrktta z strechy” odpovedal Janko.

s Trulo!” povedala macocha. »To nie je tvoj holibok, o spoza strechy vschidza rannč sinko.”

Janko však zaostaval prero, že cesto trisil omevinky

Znova detom rozložil orec ohne, znova macocha povedala: Tu si deti, posedte, a ked na vis pride spinok, možete si a pospat. My idem riba a večer, ked budeme pricou hotovi, prideme po vis.”

Na poludnic si Janko a Anička rozdelili skyvočku, čo dostal na est pot do večera pospali. A zas večer po nieh nikeo nepri

Ked sa zobudili, ola už tmavi noc. Anička sa prelakla, no Janko ju upokojoval: aPočkime, Aniška, kim vyide mesiae, potom vykročime a omevinky nis dovedii až domov.”

Vyšil mesiae, vskročili – no nenašli ani omrvinku, Kedle kladnjeh vtškov ich davno predbehi a omevinky vyzobali.

Darmo Janko vravel Aničke: ,Tu kdesi musi byi cesta!” Nenašli omrvinky – nenašli ani cesu.

Lepši by bolo zomrjet od hlad.” zvedavi ba mu hidla: Prvi raz

iaz

Kričali eli noc celj dalši deš no nepodarilo sa im vrč z lesa. Aj hlad eh moril čoraz vac,iba kde-tu si oder nejakci jahdku. Od velkej inavy sa im začali podlamovat nohy, Cah si pod najblišši srom a zaspali.

“Znova svilo rina – už tete odvedy, čo opustili rodičovskj dom. Vstali a sa pokali nis spravnu cesu, no znova sa dostava iba hbšje do osa. Už iba pomoc, čo rovno z neba zleti, mola by zachrinit ie deti

Na teti dedi zazrei leti snehobieeho vričika. Vričik si sadol na nedaleki vevu a spieval tak pekne, že musli zastač a načavat. Ked dospieval, zatrepotal kridelkami a rozletel sa pred nimi. Kričali za nim — a zrazu boli pri domčeku. Vrdčik si sadol za strechu a Janko s Aničkou ehodili okolo domčeka. Velke bolo eh prekvapenie, ed zili že celj domček je z chleba, iba strechu mi z medovnikov a okni z kryilovčho

cukra.

Hi, odmena za dihi cestu,” zvolal Janko. ,Čaka nis štedri host mim zo strechy a ty zas, Anička, oehutnaj okno, či je naozaj taki sladki, ako vyzeri Hned sa aj načiabol a odlomil si z strechy medovnik. Anička si zase odhryrla z okennej tabule.

Ja siodlo-

Kro mi o dom začal hri? Jeto vietor? Je to hmyri” (oval sa razu zada čis hla. Janko a Anička odpovedali: »Nikoho tu vonku neto. Tvoj dom hra ba vjtor.”

A jedli dalej,Jebo boli ešte vždy taki hladni, že sa ani nesti zaknit neznameho lasu. Janko si odlamoval zo teechy medovnikova škeidlicu za škridlicou a Anička si odhejzala z cukrovčho skla, Obaja sa tak prejedi, že si museli sadni na podstenie, šte dojedali.

Zrazu sa orvorli dvere a pred domčekom sila starenka, opre o palicu.

At teraz sa janko a Anička prelakli. Starenka však iba pokgvala hlavov a milo sa im prihovorila: ,Ach, det, vidim, že ste hladne. Podie dnut U mia možete na klad zabudnit a hocijako diho pobudniit.”

Starenka sa len prevvarovala, že je mili — v skutočnosti to bola zl striga. Mala červenč oči, krorjmi nevidela skoro nič – vynahradil jej o však dobrj neh, ani zvierar nemali lepši, UZ z diaky zavetrila, kd sa niekto bliži k jej domčeku. V hibokom Jese ori strela ta striga na deti a jej ehlebovy domček s medovnikovymi škridlicami, to bola len taki pasca. Sviatkom bol pre iu defi, ked sa jej podarilo ulovič do pasce

Medovnikov$ domček

neja diefa zabila ho, uvarila a zjedla Aj dnes mala sviatok — vdaka svojmi šiuehu 1 vopred vedela, že sa Janko a Anička bližia,a už vopred sa tela, sko ieh obalamuti

(Chia teraz obe deti za ruky a voviedla ieh do domčeka, Ach, tam dnu – tam len boli hody! Čerstve mlieko aj lekvirove palacinky jablčka aj orišky. Sriga pamitala na všetko – po večeri uložila Janka a Aničku do dvoch čistjeh derskjeh postielok,

Rino sa striga prebudila skor než deti, Zastla si nad postiekami, prezersla si ružove detsk lička — a zrazu kostnatou paprčou sehmatla šte neprebudenčo Janka, Kod sa prebudil, bol uvizneny v zamrežovanom ehleviku za ehalipkou.

Porom striga zobudila Aničku a povedala jej: ,Vstavaj a var niečo dobre svojmu bračekovi. Sedi vonku v ehlieviku a mus stučnje. Ked bude tučnj,zjem ho.”

Anika sa srdcervico rozplakala, ale darmo — od tej chvile musela robi, čo jej prikazovala striga. Nuž vaila Jankovi ti najlepše jedi, hoci ona sama jedla iba račic klepeti

Kaže rino prichidzala striga k elieviku a volala: ,Janičko, ezsrč prst, nech sa presvedčim, či si ž dost tč.”

Janičko vysteil namesto prsa iba tek kost, čo našil v ehlieviku, a polosepi striga sa čudoval, že jeho prs niže nestučne, ale ešte sehudol.

Kod ubehli ryri rjidne a Janko nepriberal, strarila striga trpozlivost a rozhodla sa, že už nebude dalej čakat,

»Hej, Anička!” zavolala na Aničku. ,Chod a namos vod! Či je Janko tučny alebo. hudi rino ho zabijem a uvarim si ho na obed.

Ačh,ako en nariekala iboha sestrička, ked musela nosit voda. Ach,ako sa jej len fali sle dolu ičkamit

»Milš Bože, pomi!” volala k nebu. ,Radšej mali mia a mojho bračeka zožrač V lese dive zieraci, spodi by sme zomerli spoločne.”

»Darmo narickaš, tu plati len moje čary a nikomu sa z nich vsšmykkni nepo: dari,” povedala striga. -Nebudem však Janička est len tak — najprv si upošiem chlieb Cesto som už zamiesil,aj v peci som zakrila,”

Priviedla sibohi Aničku k peci, z ktorej už začala silač horičava, a prikazala jej »Nezri otvorenjmi dvierkami, či je pec už dobre rozkiireni a sidrat.”

Zlejstrige toti zilo na tm, že ked bude Anička nazerač orvorenjmi dvierkami, posoti ju do pece, upečie ju —a poehuti si a na nej, možno eše lepše než na Jankovi

Anička sa však dovtipila, čo striga zamjšla,a povedala: ,Neviem, ako sa ro robi. Ako sa nazeri do pece, kd si dvirk take male?”

uš možeme

Medovnikovš domček

»Kdežeby boli malt” povedala striga. <Dvierka si dost vek, Pozri, ved nilen tyyaj ja sa do nieh zmesti."

Aby ukizala Anščke, že je o naozaj tak, sečila striga celi lava do dvierok.

»Hlava je mali ale čo telo?” povedala Anička.

»Ked sa zmesti do dvierok klava, pozri, zmesti sa aj telo,” povedal striga a vsikala sa do dvierok až po pis;

Ančka čakala iba na to – priskočila a vsoila celi striga do pece. Potom zatvorila vera a ešte eh aj pevne zariglovala

Ac, o boli eci, ked zli strga zavgjala v pesi! Radšej Anička utiekla a li striga sa v peci upiekla

Anička potom bežala k clieviku, tvorila ko a volal Stra sa na popol meni.”

Janko vsbehol z ehlievika ako vešči vypusteny’ z kletk.

Ah ako radostne si braček a sesrička padli potom do objatia! Už sa ničoho nemuseli obivat, smelo vošli do striginho domčeka a poprehladival e šiom všetky kity. V každom ke našli nejako trulicu s perlami a drahjmi kameni

Tito sti veru vzdenejške než kamienky okolo niško domu,” povedal Janko a na: bral si plne vrecki drahokamov.

Anička povedala: uAni ja nechcem prisd domov s prizdnymi rokami.”

A nabrala si drahokamov pini zsterku.

Ale tecaz už pode preč,” povedal Janko. , Musime nit cestu von z lesa.”

Vyikročili – a čoskoco boli na brehu akejsi široke rieky.

ko sa dostaneme na druhii stranu, kd tu nie je nija rod ani mostik?” limal si hlavu Janko.

Keby ru bola aspoši nejaki lodiška!” povedala Anička. <Ale bla, tamo plava biela kačička. Ked ju poprosime, možno nim pomdže."

A zavolala: ,Kačička, mili kačička! Stoji tu s Jankom Anička. Nemime mostik lodičku, pomi nim dško cez ti vodičku!”

Kača k nim priplivala, Janko nasadol na jej ehrbia vpzyval ses sadni aj ty Aničkat

»Nie, nie” povedala Anička. ,Dvaja by sme boli pre kačičku fažki. Musi nis previezi cez ieku po jedno.”

Aj sa rak stalo — kačiška ich prevezla po jednom. Ked boli na druhom brehu,ešte shit kričali cez le, ktor$ sa im zdal čoraz znimejši — a zrazu uvideli pred sebov rodičavski dom.

JJaničko, sme zachešneni.

Na:

Robek sa, sko vietor vlereli do dveri a tam dnu sa hodili okolo krku svojmu spadol drevorubačovi kame zo srdca – ved odkedy opustil deti v lese, nebo ani

ehtločku štastnj. Nebola šlastni ani macocha pretože medričasom zomela.

Anička vssypala na podlahu pecly a drahokamy zo zisterky a Janko k nim prihodil šte pir hrti drahjeh kamehov, čo povyberal z vrecsk. Zavladla od tej ehvfle v dome radost A čo bieda? Biede, tej bolo od ej vile beda.

Tu mi rozprdvka koniec — tak ako chvostik myš.

No rd my kamsi beži —a ty už sladko spiš.

Facebook

Whatsapp

Messenger Telegram