Čižmy bez dna - Rozprávka bratov Grimmovcov

OHATY. SEDLIAK stil jednčho dša na dvore a obzeral si svoje polia a sady. Obilie mu naristlo vysokč a ovocne stromy boli obsypanč plodmi. V s$pke mal ešte tofko zrna z lanskčho roku, že ho hrady ledva uniesli

mo 126 »

Vošiel do stajne, tam stali mocne voly, vskfmene kravy a do hladka vyičesanč kone. Nakonice sa vrdtil do ehyže a tam mu padli do oči železne skrine, v ktor$eh mal penjaze.

Ako tak stil a prezeral si svoje bohatstvo, vofačo odrazu mocne zaklopalo. Neklopalo to však na dvere jeho chyže, ale na dvierka jeho srdca. Dvierka sa otvorili a sedliak počul hlas, čo sa mu prihovdral:

A poslužil si m všetkim svojim blizkym? Pamital si na nizu a biedu ehudobnjeh? Podeli si sa s chlebom s hladujiicimi? Stačilo ti, čo si mal, aalebo si ehcel maf čoraz viacej?”

Srdce nezavihalo s odpovedou: ,,Bol som tvrdy a neoblomny a svojim blizkym som nič dobrčho neurobil. Ked prišiel beddr, oči som od neho odvritil. Staral som sa iba o zveladovanie svojho bohatstva. Aj keby som mal. všetko, čo sa rozprestieralo pod širou oblohou, nebol by som spokojnj.”

Ked sedliak počul tito odpoved, velmi sa zlakol, Kolend sa mu roztriasli, musel si sadni. A znova sa ozvalo klopanic, ale tentoraz klopal niekto na dvere jeho izby. Bol to sused, chudobny človek, ktory mal kfdel ustavične hladnjeh deti.

Vem, rozmšlal bedar, sused je bohatj, ale je aj velmi tvrdy. Neverim, že mi pomože, no moje deti pyltaji ehlieb, tak to predsa len sprobujem. Povedal bohačovi:

— Trško davate niečo zo svojho, ale stojim tu pred vami ako topiaci sa človek, ktoryi sa aj slamky chytd. Deti mi hladujii, požičajte mi štyri merice zrna.

Bohič hfadel hodni ehvilu najiho, až nakoniec malž ličik štedrosti odtopil kvapku z fadu sedliakovej skiposti.

— Štyri merice ti nepožičiam, — odpovedal bedirovi, — osemti darujem, ale pod jednou podmienkou.

— Čo mim urobit? — pstal sa chudobny sused.

— Ked zomriem, po tri noci budeš stražit na mojom hrobe.

Beddrovi bolo aj izko pri srdci, ale v tej niidzi by bol pristal na všetko. Povedal teda šno a zrno si odnjesol domov.

A čo sa nestalo! Akoby bol bohič všetko predvidal, o tri dni padol ako skosenj na zem a viacej nevstal. Nik nevedel, čosa vlastne prihodilo, ale nik za nim nesmitil.

Ked ho pochovali, chudobnemu susedovi prišiel na um slub. Rdd by sa ho

bol striasol, no pomyslel si: Zachoval sa k tebe štedro, jeho zom si nasiti hladne deti. A keby aj to nie, čo si raz slibil, treba dodržat.

Ked sa zotmelo, odišel na cintorin a sadol si na hrob. Všade bolo ticho,

iba mesiac svietil a občas preletela ponad hrob sova a žalostne zahiikala, Len čo vyšlo sinko, pobral sa bedir domov. Takto pokojne prešla aj druhi noc. Na treti večer obchiidzal suseda akysi čudny nepokoj. Bolo mu,akoby sa malo ešte niečo prihodit. Ked dochddzal k cintorinu, zbadal pri mire človeka, ktorgho ešte nikdy nevidel, Nebol už mlad, mal vriskavti tvdr. a oči v tej tvdri pozerali ostro a s emnjm ohitom okolo seba. Na sebe mal dlhy starg kepe, spod ktorčho trčali iba vetke jazdecke čižmy.

— Čo tu hladite? — opstal sa ho sedliak. — Nebojite sa na opustenom cintorine?

— Nič nehladim, — odpovedal neznfmy, — ale ani sa ničoho nebojim. Som ako ten mlfdenec, ktory sa vybral do sveta, aby sa naučil, čo je to strach, a všetko nadarmo. Ale on aspofi dostal krdlovu dočru za ženua s iou. veli bohatstvo, no ja som ostal chudobnji. Som vysliiženy vojak a chcel by som tu prenocovaf, lebo nemim kde hlavu zloži.

— AK nemite strach, — vravi sedliak, — ostafite pri mne a pomožte mi postrdižit tamten hrob.

— Držat strdž, — odpovedal neznimy, — to je robota pre vojaka. ‘Čokolvek sa nim tu prihodi, dobre či zle, sme na to dvaja. — Sedliak bol spokojnj a tak si obaja sadli na hrob.

Do polnoci bolo ticho, no vtom sa ozval ostry hvizd a pred stražcami stil stim zloduch.

— Berte sa preč, naničhodnici, — skrikol na nich, — ten, čo leži v tomto. hrobe, je moj. Prišiel som si pofiho, a ak sa hned nestratite, krky vim vykritim.

— Pinko. s červenym perim, — ozval sa vojak, — nie ste mojim kapitanom, všs poslichaf nemusim a bštsom sa ešte nenaučil, Chodte silen svojou cestou, my ostaneme tu.

Čert rozin$šlal: T$eh dvoch trharov/si-najskor. ktipim za: peniaze: Zabrnkal na jemnejšiu strunu a opytal sa ich miernym hlasom, či by neprijali mešec zlata a neodišli domov.

— To je už ind reč, — nato vojak, — ale jeden mešee nim nestači. Ak nam dite tolko zlata, kolko sa vmesti do tejto mojej čižmy, vyprizdnime vim pole a odtiahneme.

m J28 m “

— Pri sebe tofko nemim, — odpovedal čert, —ale donesiem. V susednom meste bjva pešazomenes, je to moj dobry priatef, ten ma rad založi.

Ked čert zmizol, vojak si vyzul lavi čižmu a povedal

— vyirieme my kocira tomu rohatčmu. Podajte mi svoj nož, kmotrik. — Odrezal z čižmy podošvu a čižmu postavil k hrobu na kraj jamy zarastenej vysokou trivou. — Takto je to dobre, — spokojne si šomral vojak. — Ten zloduch už može prist.

Obidvaja si sadli a čakali. Netrvalo dlho, čert sa vrstil aj s vreckom pehazi.

— Sem to vysypte, — kizal mu vojak a miličko čižmu nadvihol. — Ale to nebude dost.

Čert vyprizdnil vrecko, zlato sa prepadlo do jamy a čižma ostala prizdna.

— Čertisko sprostč, — zvolal vojak, — mšlo si doniesol, ved som ti to hned povedal! Chod ešte raz a dones viac!

Čert kritil hlavou, ale odišiel a o hodinu sa vritil s ovela: vreckom pod pazuchou. — Len vysyp, — povedal vojak, — No nie som si isty, či sa čižma naplni.

Zlato evendžalo, ako padalo, ale čižma ostala aj teraz skoro prizdna. Sam čert nazrel do nej bičiacimi očami a presvedčil sa, že je to veru pravda.

— Mite strašne hrubč l$tka! — zreval a zašklabil sa.

— Nazdivaš sa, — odsekol mu vojak, — že mim konskt nohu ako ty? Odkedyže si taky lakom? Len dovleč viacej zlata, lebo infč nebude nič z nišho obchodu!

Diabol sa odvliekol ešte raz. Tentoraz mu to trvalo dlhšie, a ked sa napokon zjavil, dyehčal pod fažkym vrecom, čo niesol na pleci. Vysypal zlato do čižmy, no td sa naplnila celkom milo. Čert sa rozzdril a chystal sa vojakovi vytrhnii čižmu z ruky, ale v tom okamihu preblysol na nebi prvy. lič vyehadzajiiceho sinka. A zly duch sa s vefk$m krikom akoby prepadol.

Sedliak chcel zlato rozdelit, ale vojak mu povedal:

— Čo patri mne, rozdaj chudobnjm a ja ostanem byvaty tvojom domci. vidiš, že aj so zvsšnm zlatom budeme naživat štastlivo a spokojne.

m 29 m

Facebook

Whatsapp

Messenger Telegram

Učte sa jazyky. Dvakrát kliknite na slovo.Učte sa jazyky v kontexte s Childstories.org a Deepl.com.

Informace pro vědeckou analýzu