Snehulienka - Rozprávka bratov Grimmovcov

zime, ked snehove vločky ljali z neba ako husle pere, sa raz RE? stalo, že st krilovn sedela pri obloku, ktory mal rim z čier neho ebenovčho dreva,a vyšivala,

Ako tak vyšivala a prtom ritala snehovč vločky, piehla sa ihlou do prsta a tri kvapky jej kvi sadi do snehu. Červeni krv zažiarila na bielom snehu a krdlovni eh, keby som rak mala diea biele sko sneh, červenč

si v tej hodi pome ako kev a čierne ako to ebenove drevo na okennom rime!”

Čoskoro sa jej narodila dečrka a bola naozaj biela ako sneh, červeni sko kry a čiemovlasi ako eben – dali jej teda meno Snehulienka. Len čo sa narodila, krovni zomrel.

Prešil roka krit sa znova oženil Zobral si ice velmi peknii,no s veti pyšnii a namysleni ženu, čo by nestrpela, keby jej niekto povedal, že ni je najkrašia “a svete, Mala čarovnč zekadlo, ktorčho sa vždy,ked pred nim stila, vypytovala:

»Zrkadielko,

eo je najkra

A zrkadlo jej odpovedalo:

»Diho tebe nikto, pan,

by najkrajšou nezabršni,

Kešlovni bola spokojni, lebo vedela, že zekadlo nikdy neklame.

Obrázok: Otto Kubel (1868 – 1951)

Ale Snehurasla a bola čoraz krašia. Ked mala sedem rokov, bola raki krisna ako.

Mienka

biely dei a zalila kešsa kršlovne, Znova sa raz kršlovni opitala svojho zrkadla: »Zrkadiclko, prezradše kto je najkrajši na zemiž”. A zrkadlo ej odpovedalo »Dlho tebe nikto, pani,

by najkrajšov nezabrani

tni

Krilovni sa zlakla tk veli, že až menila farby od zavisti. A odvtedy vzdy, kedzazrla Snehuljenku, ju pebalo v stdei. Zavisča pjeha sa jej v om rozrasali ako burina, zožierala sa vo dne aj v noci. Napokon si zavolala horira a peikizala mu: ,Odprac. to dieta kamsi do hory, nech ho nemi viac na očiach. Zabi ho tam a ako dkaz mi prines jeho pica a pečeč.”

Hori poslšehol a odviedol Snehulienku do hory. No ked už dvihal nož,aby prebodlol ej nevinni srdiečko, dievčatko sa tozplakalo a prosilo: ,Aeh, mili kori, dacuj mi životi Dovof mi ujst do hlbokešeh hiti, slubujem ti že sa nikdy viac nevritim.”

»Tak dobre, uteka, ibožiatko,” povedal hocir a pomyslel si aj tak ta zožerie. liv zver

Bolo mu však hned lahšie na duši, ked Snehulienku nezabil. Prave bežal okolo mlad diviačik, ulovi ho a jeho pica a pečeh priniesol krilovnej ako doka, že vykonal, čo mu prikizala. Kuehie to musel pripravič na večeru a ukrutni kršlovni, presvedčeni, že sa nadobro zbavila Snehulienky, to zjedla.

Zarja Snehulienka zostala sama ako prst v hlbokej kore.

Obrázok: Otto Kubel (1868 – 1951)

Chvela sa od strachu. v tom bludisku konirov a listia a nevedela, kam sa hndt, Napokon sa rozbehla a nevšimala vi ostr€ kamene, t£nie ani dive zierati Ti však ia skakali vškol nej a neubližli. ej Bežala, km ju nohy nili, a napokon, prave ked sa zvečerlo, zazrela pred sebou. mali ehaliku. Tu si odegehnem!” pomyslela si a voša dnu.

šelen chalipka —aj všetko v nej bolo malč. No ani poveda sa nedi, akč o bolo. všetko peknč a čistučke, Stil ram stolček prikryuj bielym obrusom a na šiom bolo. sedem tanierikov, sedem lyžičik, nožikov, vidliček, aj sedem pohirikov. A pri stene. zazrela, jednu vedla drahej sedem postil, každa z nich prikryta bilou plachtičkou. Snehulenka bola vini hladni a smadni, nuž neodolala a odjedla z každeho tanirika kok zleninky odhevzl si všade aj kisok ehlebika a odpila kvapku vina z každeho pohirika. A že bola aj velmi unaveni, chcela sa ulžit do njektorej postil. Jedna. bola dlhi, druhi krirka, všetky vyskašala – siedma jej bola dobra. V tej, poručenobohu, zaspala

Za tmavej noci sa vršili domov domiči pani – ehalipka totž patrla siedmim. traslikom, čo cel deli kopii v horšeh a s lampišikmi hladaji rudu. Len čo vošli do haliipky, lem čo si v nej posvetli siedrimi lampiikni, hned videli, že mali hosta, Jebo nič nebolo v takom poriadku, v akom to zanechali. Prv rpaslik povedal: -Kto. sedel na moje stličke?” Druhj: .Kro odjedol z mojho tanierikaž” Tret: ,Kto odhryzol z mčjho hlebika?” evru: -Kto odjedol z mojej zeleninky?” Piaty: -Kto jedol

tri

mojou vdličkouž” Šiesy: ,Kro kril mojim nožikom?” Siedmy: <Kto odpi z mčiho pohirikaž'

Potom sa prv lepše pozrel na svoj postelku, zbadal na prikryvke prihlbinku. a zvolai LA kto sa mi to vilal na postefke?” Takisto dali epasici bežali skontroova svoje postiky a voli, ,Aj v moje niekto ležal.” Okrem siedmeho. Ten, ked sa pozee na svoju postielku, uvidel v nej ležat a spat Snehulienku. Privolal ostatnjsh ti, ked pribehli a ked zdvili sedem lampašikov a posvieili si na hu, iba zavzdyehali od prekvapeni

»Aeh, mojeybože! Ach, mjeybožet” volali, ,Kde sa tu vzalo toto krisne dievčutko?”

Mali z ej taki dos, že ju ani nezobudili — neh si en pospi

oi si poliali do zšnjeh šestih postelok, siedmy trpaslik si ahol k jednemu 20 svojieh bračekovcov, každii hodinu k inčmu, a tak sa všetci pekne vyspali.

Ked sa Snehulienka rino zobudila a zazrla siedmieh epasikov, veli sa rela. Oni a jej však hned začal priatlsky privrivat a itali sa:

Ako sa volišč”

Snehulienka,” odpovedala im Snehulienka,

Ako ši sa dosala do naše ehalipley?” spiral sa ej jeden z nich

Snehuljenka im porozpravala,ako ju macocha prikazala zmirnič,no horde jej da roval život, ako potom cel dei utekala a km nenatrafila na ich ehaliku, Trpaslci povedali

2Ak sa ehceš stat našou gazdinou, varič nim, stila, prat, ši a plis a všetko.

Obrázok: Otto Kubel (1868 – 1951)

nim udežovat v poriadku a čitote, tak potom mižeš u nis ostat a nič ti nebude hat

Rada ostanem,” povedala Snehuljenka. Oj, velni rada.”

A ostala.A od roho dia mala na starosti poriadok v chalipke siedmich trpaslikov.

“Trpasii každe rno odehidzali do hor hladaf železo i zlato,a ked sa večer vracal čakala už na nich Snehuljenka s ripravenou večerov. Medrirjm bola celj deh sama, už ju pri odehode vždy varovali: Maj sa na pozore pred svojou macochou! Čo sk sa tu dozvedela, že si tu?

Obrázok: Paul Hey (1867 – 1952)

Ked nic sme doma, nikoho nevpišta!”

Kršlfovn však ešte nič netšila. Myslla si, že ked zjedla Snehulicnkine plica aj pečei, znova je oma najkrajša na svete. Chcela o však počut aj od svojho zrkadla, a tak sa ho opitala:

»Zrkadielko, prezradše mi

ka je najkrajši na zemi2″

Snehuljenka

Zekadlo jej odpovedalo: Diho tebe nikto, pan, byi najkrašou nerabri no Snehulieka je živi,

u sednih tpaslikov a skejva,

a seje rise riz krajša”

Krdlovni s prelakla. Vedela, že zrkadlo neklame, dovepia sa, že horse nespnil jej prikaz a daroval Snehulienke život.

Lila si potom hlava, ako nak by Snehulinku zavraždila, by ju ej ksa už nedrišdil a aby za bola najkrajša len ona —a napokon na to prišla. Na nespoznanie si pomalovala tir a preoblekla se za stari kramirku. Tako premaskovani sa potom vybrala ez sedem hr k sedmim epaslikom, zaklopkala na dsere eh alp

a zvola

Mam tovar vzicny a veli lacnji”

Snehulienka sa pozrela z obloka a zvolala:

Dobr de, mili kramirka. Aky’ mite tovar?”

»Mim tovar vzšenj’ a velni lacn$!” zvolala znova macoeha. ,Hla,šnirky do šnurovačisk mim vo všetkjeh farbich!” A hned aj zamvala Snehuljenke pred očami pekne vyšivanou hodvibnou šnurovačkou.

»Kramirka nevyzeri ako klamirka,” pomyslela si Snehuljenka. , Modem ju vpustit Orvoria dvere, kopila si peknii šnurovačku a hned si ju aj obliekla.

»Dievčatko,” povedala premaskovani macoeha. Ako vidim, sama si neporadiš Pod sem, nee ti i šnurovačku zašnurujem.”

Dverčivi Snehuljenka dovolila kramirke, aby jej zašnorovala novi šnurovačku, no ti šniky postahovala na ne tak pevne, že Snehulienka seratila dyeh a odpadla ako

Taka rraz skis byd najkrajša!” povedala premaskovani macocha a fujzdila preč

Zakritko sa zvečerilo a vritili sa domov sledmi trpasii. Oj, ako sa prefakli, kd zazreli Snehulenku ležač na zemi nehybni a bez dyehu, akoby bola mitva.

Nadvihli ju a isti, že je celi postahovani širkami novej šnurovačky. Hned ich poprestrihovali – a Snehulienka začala najprv slabučko dihat, no postupne celkom ola.

Kod im potom porozprivala, sko sa to stalo, epaslici jej povedali: Stari kra mika – to mohla bytiba zli macocha. Maj sa na pozore a aozaj už nikoho nevpišti, ked my budeme preč.”

Zli macocha sa zatiafveštila domov a hned sa ša opstač svojho zrkadla:

Zrkadielko, prezradže mi, kto je najkrajši na zemi?”

Zekadlo ej odpovedalo podobne ako predrjm:

»Diho tebe nikto, pani,

byi najkrajšou nezabranil,

no Snehulinka je živi,

vi stedmich trpasikov sa skrjva,

a sedl je tiske rd krajša.”

Ked to počula, krvi by sa v macoche nedorezal ck sa prelakla, ebo sa dovripia, že trpaslici Snehuljenku zachranili.

len počkaji” povedala si. ,Teraz vymyslim čosi ak, čo len tak lahko nepreži-

Použila cel svoje čarodejnč umenie a vyrobila otrivenj hrebeti, Znova sa preobliekla za stari kramiiku, ie za disi, ceraz za ini, a pobrala sa cez sedem hor. k ehalipke siedmich trpaslikov. Zaklopala na dvere a zvolala:

Mam tovar vzdeny a velni lacnji”

Snehulienka vskukla z obloka a zvolala:

»Chodisi svojou estov, nesmiem nikoho vpištat dnu,”

Ale pozri sa hidam mižeš,” povedala premaskovani macocha a zamivala jej pred očami otrdvenfm hrebeitom. Hrebei sa Snehulicnke tak zapičil že jej to poplielo rozum a orvorila dvere. A ked sa rozhodla, že si hrebei kipi, starena jej povedala:

a Vyskcišame ho, aspofi ča porjadne učešem Naštastni Snehulienka! Namesto aby sa mala na pozore, dovolila kramdrke,aby. ju učesala. No len čo jej hrebeči vbehol do vlasov jed začal posobit, stratila vedomie. a spadla na zem.

Zbohom, najkrajša! naposled:

A odla.

Naštastie sa zase rjehlo zvečerilo a sedmi tepaslici sa vriili domov. Oj, ako sa prefakli, kod znova zazreli Snehuljenku ležač na zemi, Hned si pomysleli zase ta zli macocha, Pitraličo je vo veci a našli otešvenj hrebej. Len čo ho Snehulinke vstahli z vlasov znova ožila a porozprdvala im, čo sa stal. Znova ju varovali, aby sa mala

povedala ki macoeha. ,Didfam, že teraz si už vydjehla

“na pozore a už viac nikomu neotvirala dvere.

V tom čase macoeha u znova stila red svojim zkadlom a pitala sa:

»Zkadšelko, prezradže mi,

k je najkrajši na zemič”

Zekadlo jej odpovedalo ako prede:

Dih tebe ikto, pan,

byinajkajšou nerabran,

no Snehulenka je živi,

side rpaslikov sa skriva,

a sele jese riz krajši”

Kod to macocka počla, od zlosi ju ak rotil, až v nej hrkotali vieky kosti.

ASneholcnka mus zomrict”” kričala. Aj keby som mosela za to sama zaplat ivorom

Zašla do svojej najtajnejšej komory, am ešte ni okre nej vsi, a ovila tam jabiko. Orrvil ho naoraj dokladne. Zvonku vyzeralo pekne, z. jednej strany bolo bie, zdrahe čevenč, každj nali musel dosta ehut no beda tomu, co dol zahryane! Padne mite:

Kad bolo jabiko otršvenč, znova si macocha. pomalovala tvšr, preoblieka sa za sedliašku, brala sa cez sedem hor k sedmim epaslikom a zaklopala na dve ch <halipky Snehulicnka znova vystrčila hlavu z okna a povedala: »Nesmjem nikoho. vpištat, sedem rpaslikov mi o zakšzal."

Nič to,” povedala sediačka. O moje jablka je duje aj inde. Tu miš, jedno ti darujem.

»Nie” povedala Snehulienka. ,Nesmiem nič od nikoho prijimač ani do dar

Hd sa boji že je otdveni?” povedala premaskovani macocha. Poz, orkej jableko na dve polovice, ševeni zeš bela zem ja

Jabiko bolo ot orivenč tak šikovne, že edovata bola en čeveni polovička.

Obrázok: Otto Kubel (1868 – 1951)

Snehulienka dostla chuč na pekne jableko a ked videla, že sedliačka voju polovičku už skoro jedla, prestala vika, načaha ruku a zal si otršveni plovičku. Len čo do ej zahvala, padla na zem mitva

Skodoradostne sa na iu pozrela zli macocha, nahlas sa zasmiala a povedal Bela ako sneh,červeni ako krv čierna ako eben! Tentoraz a už tvoji trpalici nezobu

Zako bola doma a pil sa svojo zrkadla:

»Zrkadislko, pezradje mi

ko je najkrajši na zemi?”

A zrkadlo jej konečne dalo odpoved; ak chcela počuti

»Znova tebe nikt, pani,

by najkrajšou nezabeini

Konečne sa upokojilo macochino ze srdcu sidene aby sa niekedy upokojil,

Kod sa zvečetlo,trpaliči sa znova vritili domov. Oj, ako sa prefakli, kod zazreli Snehuljenku znova ležat na zemi, nehybni a bez dyehu. Bola mrtva.

Zdvihli ju, hladali, či nenijdu nejakj otršveny predmet, rozšnurovali ej šnarovačku, rozčesali lasy; kres ju vodou aj vinom, ale všetko bolo mirne. Dievča bolo. mieve a ne a nie žit

Polži ju teda na mdiy, etc si posadali okolo nej a tri dni ju oplaktval, Potom. ju ehceli pochorat, no Snehulicnka vyzerala tak sviežo, akoby bola živi. Eše vždy sa ei červenei lička. Trpaslci si teda povedal:

»Nemižeme ju tki svižu, spustit do čiernej zeme.”

slive srdee —aj kd ktovie,či je zivistlivčmu.

“Zo skla dali urobič priesvini truhlu, do torej bolo videt zo všetjeh stran, napisali na žu Snehuljenkino meno, a t, že bola keilovski dečra a potom do nej vložili Snehulienku. Truhla vsisi na najvyšši vreh a jeden z nich vzdy držal pri nej sriž.

Aj zvierari prichidzali a oplakšvali Snehulienku, najpev sova, potom havran, a napokon holibok.

Snehulienka ležala v true diho:predlho a nemenila sa ustavične yzerala,akoby spala, ustavične bola bela ako sneh, červeni ako krv a čeena ako eben,

Stalo sa raz že v hore zablidil princ zo susednčho kršfovstva, a ked si hladal noelah, narafl na ehalipku siedmich traslikov. Objavil aj truhlu na vrehole kopca a v truhle krisnu Snehulienku. Prečital si a nipis na truhle a povedal epaslikom

»Predajte mi ti truhlu — dim vim za šu, čo si len zažjadate,”

No tepaslici povedali

»Nepredame ti ju ani za všetko zlato sveta.”

Prine na to povedal

Tak mi ju daruje, lebo ja už nemožem bez nej ita zomrel by som, keby som ju stratil z oči, Budem si ju tiča vižič ako svoju najmilšiu bytost”

Dojali tpaslikov princove slovi, zlurovali sa nad nim a darovali mu tuhla Princ.

Obrázok: Franz Hein (1863 – 1927)

porom prikizal svojim sluhom, aby si truhlu vsložili na plecia a odniesli ju do sused. nčho kršlovstva

Ako ju njdi, potki sa na kriku a pri tom otrase Snehulienke vyleel z hrdla kisok otrdvenčho jablka. Vzdpati orvorila oči, dvihla vrehnik truhly, posadila sa — a znova bola živi,

»Aeh, Bože, kde som tož” zvolala.

Princ narešene vykrikal:

Si pri mnel

A porozprival jej, čo nevedela. A ešce povedal

Mam ta radij než všetko na svete. Pod so mnou do zimku mčjho otea a stah sa mojou ženov.

Snehulienka sihlaila a šla s nim. Zakritko mali mad velki a ndherni svadbu.

Obrázok: Otto Kubel (1868 – 1951)

Pozvali na štu aj Snehulinkinu nič nerušiacu zii macochu. Vsparidila sa macocha na svadbu a šte pred odehodom sa postavila pred svoje ztkadlo a opftaa sa ho:

»Zrkadielko, prezradže mi,

kto je najkrajši na remi?”

A ztkadlo ej odpovedalo:

Chi tebe niko, pani,

ini

byt najkrajšou nezabrinih,

“no mlads krštovni zo susedneho kešlovstva je tise riz krajša.”

/Zli macocha zmeravela, akoby si vzpočula rozsudok smrti, Srach, čudni steaeh ii vošii do duše – v prvej ehvili si povedala, že na ti svadbu radšej ani nejde. No nedalo jej to pokoj – zvedavi bola na mladi kritovni Bi, a veruže až potom zmeravela od strachu a hrčzy, kd vošla do svadobnej sdly a ked uvidela, e tna zemi ajkrajšia mlada krifovni nie je nik ing ako Snehulienka — veruže až potom ostala stič sko prikuti.

A naozaj aj bola prikuti taki ju navždy stihla poku.

(Prikuč ju navždy nebolo vobec taškč pre stedmich tpaslikov,

čo tam pril škirou v dliške,

Facebook

Whatsapp

Messenger Telegram

Prečítajte si 5-minútovú rozprávku

Pani Perinbaba

Martinko Klingáč

Sedem havranov

Učte sa jazyky. Dvakrát klepnite na slovo.Učte sa jazyky v kontexte s Childstories.org a Deepl.com.

Informácie pre vedeckú analýzu