Pravá nevesta - Rozprávka bratov Grimmovcov

ILA RAZ JEDNA DIEVČINA, mladi a driečna, ktorej mat už pred rokmi umrela a macocha jej ubližovala, kde len mohla. Ked jej dala robotu, čo kd fažkd by bola, dievčina sa s chutou pustila do nej a robila, kofko jej sily stačili. Ale srdce zlej ženy ani tak neobmiikčila, vždy bola s pastorkyiiou nespokojni, všetko jej bolo milo. Čim usilovnejšie pracovala, tm viacej jej macocha naložila. vari na ničin6 nemyslela, len ako by jej strpčovala život. Jednčho dša. pastorkyni prikdzala:

— Tu je dvanist funtov peria, ak ho do večera všetko nepopdraš, zbijem ta. Nazdšvaš sa, že možeš celj det lenošit?

36 »

Chida dievča si poslušne sadlo k robote. No sizy mu pri tom stekali po licach, lebo dobre vedelo, že robotu za jeden defi nezaviši. V zdfalstve si vyložilo lakte na sl, zaborilo tvir do dlani a zvolalo:

— Njet na tomto svete nikoho, kto by sa nado mnou zlutoval? — Vtom začulo slaby las:

— Upokoj sa, dieta moje, prišla som ti pomoct.

Dievčina zdvihla hlavu a uvidela pred sebou starti ženu, Priatefsky chylila ddievča za ruku a povedala:

— Zver sa mi so všetkjm, čo ta trdpi.

Starena bola takd vlidna, že sa jej dievčina zdoverila a porozpravala, akf “mi smutnj život, ako macocha ukladi na jej plecia čoraz viičšie bremeno, takže uloženti robotu už nevlidze dokončit.

— Ak s timto perim nebudem do večera hotovi, macocha ma vybije. Vyhražala. sa mi a ja viem, že v tomto slovo dodrži. — Dievčina sa rozplakala, no starena ju tišil

— Netrdp sa, dieta moje, a oddyehni si. Ja za ten čas tvoju robotu. vykonim.

Dieyča si Tahlo na postel a v tej chvili zaspalo. Starka si sadla za stol s perim a ff, perie sa len tak šmykalo z kostrniek, ktorjeh sa suchymi prstami ledva dot$kala. A za kritky čas dvanist funtov popsrala.

Ked sa sirota zobudila, na stole ležali vefkč snehobiele hfby peria, izbica bola čisto upratani, ale starenky nikde. Dievčina jej v duchu podakovala a potom sedela ticho až do večera. Ked macocha vošla dnu, velmi sa čudovala, že pastorkyia robotu zavfšila.

— Vidiš, ty hlupaša, — povedala jej, — kolko sa di urobit, ak človek nelefiošt! A nemohla si sa pustitaj do nejakej inej roboty?! Len čo tu darmo. sediš so založenjmi rukami! — Ked odišla, hundrala si:

— TE stvora vie vine ako len z chleba ujedat, musim jej ja divat tožšiu robotu.

Na druhy deči rino zavolala dievča a prikfzala mu:

— Tu miš lyžicu, vyčerpdiš iou všetku vodu z rybnika pri našej zdhrade. Ak to do večera neurobiš, vieš, čo fa čak!

Dievčina vzala lyžicu a videla, že je deravi. A keby aj nebola, lyžicou by veru rybnik nikdy nevyčerpala. Pustila sa hned do roboty, klačala na brehu, sizy jej do vody padali, a len čerpala a čerpala. Dobra starka sa znova zavila, a ked sa dozvedela o jej tripeni, povedala:

m 37 8

— Nič to, dieta moje, ty silen ehod pekne tamto do krovia pospat, ja už robotu dokončim.

Ked starena ostala sama, rybnika sa iba dotkla. Všetka voda sa pomaly vzndšala do v$šky ako para a spl$vala s oblakmi. Rybnik sa vyprizdioval, za ked sa dievčina pred zdpadom slnka zobudila, videla už len ryby hidzat sa v bahne. Išla za macochou a oznimila jej, že robotu vykonala.

— Mala si už davno byt hotova, — odvrkla jej, bleda od zlosti, a hned vymjšlala pre iu dalšiu robotu, Na tretie rdno povedala dievčatu:

— Tamto na tej rovine mi postaviš krisny zimok a nech je do večera hotovj!

Dievčina sa zlakla:

— Akože ja postavim vefky zdmok?

— Nestrpim nijakč odvravanie, — kričala macocha. — Ak si deravou lyžicou vedela vyčerpaf rybnik, možeš postavit aj zimok. Ešte dnes sa ehcem dofi prestahovad, a ak tam bude dačo chyba, či už v kuchyni alebo v pivnici, vieš dobre, čo s tebou urobim! — A vyhnala dievča z domu.

Dievčina stila v doline, a kde sa pozrela, všade skala na skale. A ani len tou najmenšou nevlidala pohnit. Sadla si a plakala a v kitiku srdca verila, že pride starena a pomože jej. Naozaj nedala na seba diho čakat, prišla a upokojovala ju:

— Lahni si tamto do ehlidku a spi, ja ti zdmok postavim. Ak sa ti zapiči, možeš v iom ty byvat;

Ked sirota odišla, starena sa dotkla siv$eh skl. Len čo sa skaly pohli, zoskupil sa a už tam stdli mtiry, ani čo by ieh nejakiobri postavili. Z mirov sa dvihalo budovisko a vyzeralo to, akoby tam pracovalo nesmjerne množstvo neviditelnjeh rik a prikladalo kamefi ku kamefiu. Zem dunela, vetke stipy sa dvihali do vyšky samy od seba a stavali sa po poriadku do radu. Na streche sa ukladali škridly a na poludnie sa už na veži kritil veterniček ako zlati panna v povievajicom šate. Do večera bol zimok hotovy aj zvnitra. Neviem, ako to starena urobila, no steny v izbkeh boli obtiahnute hodvibom a zamatom, pri stoloch z mramoru stali stoličky s pestrim vyšivanim a bohato zdobenč kresli. Z povaly viseli krištifove ustre a zrkadlili sa v hladk$eh dlžkach. V zlatyeh klietkach sedeli papagaje a cudzokrajnč vtdky, čo utešene spievali.

Slnko sa prdve strojilo zapadni, ked sa dievčina prebudila a zarazene pozerala na tisicky rozžiareneh svetiel. R$ehlymi krokmi podišla bližšie

“za. “

a otvorenjmi dverami vošla do zAmku. Sehody pokryval červeng koberec a zlate zdbradlie vribili kvitnice stromy. Nidhera v izbdeh vyrižala dievčatu dyeh.

Ktovie ako dlho by bola takto stila, keby jej nezišla na um macocha. Ach, keby už bola konečne spokojnia nestrpčovala mi viacej život! pomyslela si. Napokon odišla a macoche oznimila, že zimok je hotovy.

— Užaaj idem ta byvat, — povedala a zodvihla sa zo stoličky. Ked vošla dimu, oči si rukou prikryla,lebo ju leska nidhera v z4mku celkom oslepili.

— Vidiš, — obrdtila sa k dievčatu, — ako Tahko sito urobila, mala som ti dat tažšiu dlohu.

Poprezerala všetky izby, či niekde niečo nech$ba alebo či na niečom nendjde ehybičku, ale nič nenašla.

— Teraz zideme dolu, — povedala, — treba prezriefaj kuchyiiua pivnicu. Ak si na nječo zabudla, trest fa neminie.

Ale v peci horel ohefi, v hrncoch sa varili jedi, kutač a lopatka boli poruke a na stenich visel ligotavy mosadzny riad. Nič nechybalo, ani debničke s drevom a vedro s vodov.

— Kde je vehod do pivnice? — dozvedala sa macocha. — Ak tam nie je dost sudov s vinom, zle sa ti povodil

Sama zodvihla padacie dvere a sehezala dolu sehodmi. No ledva urobila dva kroky, dvere sa za iou zachlopili,lebo boli len oprete, Dievčina počula vjikrik, ehytro dvere zodvihla, aby jej pomohla, ale macochu našla ležat už bezduchii na zemi.

Prekrdsny zimok patril teraz iba jej. Spočiatku ani nevedela uverit svojmu štastiu, V skriniach viseli pekne šaty, truhly boli plne zlata a striebra, perila drah$eh kamečiov. Mala všetko, čo si želala. Chyr o jej krdse a bohatstve prešiel za kritky čas celim svetom. Každy defi prichidzali pytači, ale ani jeden sa jej nepozdaval. Nakonice prišicl aj kršlovsky syn, toho si jej srdce obliibilo, nuž sa zasniibili.

V zdmockej zihrade rdstla aj zeleni lipa. Jednčho dia sedeli pod tou snibenci doverne a ruka v ruke. Princ povedal dievčatu:

– Zajdem domov a poprosim otea, aby privoli k ndšmu sobišu. Prosim fa, čakaj ma pod touto lipou, o niekofko hodin sa vritim.

Dievča ho bozkalo na Tavš lice a povedalo:

— Ostati mi verny a nedaj sa nikomu inčmu bozkaf na toto lice. Počkim ta pod lipou, kyim sa nevrtiš.

z 39 m

Dievčina čakala až do zdpadu slnka, ale prine neprišiel. Sedela tam tri dni od rdna do večera a čakala ho, ale mdrne. Ked nepriši ani na štvrt$ deš, rozmyšlala: Dozaista sa mu prihodilo nejakč neštastie. Pojdem ho hladat a nevrdtim sa, kym ho nendjdem.

Vzala si so sebou troje najkrajšich šiat, jedny so žiarivymi hviezdami, druhg so striebornjmi mesisemi a tretie so zlatymi slncami. Priložila do. ručnika aj za hrst drahokamov a odišla. Všade sa spytovala na svojho. Ženiche, ale nik ho nevidel, nik o flom nepočul. Prešla hddam celj svet, ale nikde ho nenašla, Navefa sa u jedneho sedliaka najala do služby za pastierku. Šaty a drahokamy si ukryla pod vefki kamen.

Tak žila dievčina ako pasticrka, strdžila stido, bola smutna a tižila po svojom milom. Mala tam teliatko, ktore si na iu veli privyklo. Kfmila ho. z ruky a prihovsrala sa m

— Klakni s, teliatko, kfakni si, mil. Nesmieme zabudnič na tieto ehvile,

“Zabudol princ na mija, zabudol, a ja nie.

Nadarmo sa lipa v zdhrade zelenic.

Teljatko si klaklo a čakalo, kedy ho dievčina pohladka. Užialeni žila takdto osihotenii niekofko rokov.

Po krajine sa rozšlrila zvest, že kril vydava dečru. Cesta do mesta viedla popri dedine, kde žila naša dievčina. Prihodilo sa, že ked raz hnala stido na pašu, šiel tade ženich. Hrdo sa niesol na koni a na pastierku ani nepozrel. Ale dievčina spoznala v čiom svojho milčho. Bolo jej, ani čo by jej do srdca vrazil ostrj meč.

— Ac, — vedyehla si, — myslela som si, že mi ostal verny, ale on na mia zabudol!

Na druhj deti šiel princ zase tou istou cestou. Ked bol celkom blizko, dievčina vravela teliatku

— Klakni si, teliatko, kfakni si, mile. Nesmieme zabudniit na tieto ehvile. Zabudol princ na mia, zabudol, a ja nie. Nadarmo sa lipa v zdhrade zelenic.

Ked prine začul klas, obzrel sa a zastavil kofia. Pozrel pastierke do tvdre, te si dlašou aj oči priclonil, akoby sa chcel na niečo rozpamitaf. Potom však popehol koža a o chvilu sa stratil.

— Ach, — povedalo si dievča, — už ma nepozni! — A ešte vičšmi osmutnelo,

“40 » “

Čas sobiiša na krdfovskom dvore sa bližil. Velki slivnost mala trvaf tri Ani a pozvali na iu ludi z celej krajiny.

Teraz, alebo nikdy, pomyslela si dievčina. Ked nastal deči sobiša, šla podvečer ku kamel, pod ktorj ukryla svoje poklady. Vzala šaty so zlatimi sincami, obliekla si ich a ozdobila sa drahokamami. Vlasy, ktore sehovdvala pod šatkou, si vyviazala, aby jej v bohatjeh kučeriich padali na plecia. Takd vystrojeni išla do mesta. V hibokej tme ju nikto nezbadal.

Ked vošla do vysvietenej siene, začudovane všetci zmlkli, ale nikto nevedel, kto to prišiel. Krilovsk syn vykročil k nej, no ani on ju nepoznal. Odviedol si ju do tanca a jej krisa ho tak opantala, že na svoju nevesta viac nepomyslel. Po slavnosti sa dievča v tlačenici vytratilo. Ešte pred brieždenim prišlo do dediny a znova sa poobliekalo do pastierskyeh šiat.

‘Na druhy’ večer si dievčina obliekla šaty so striebornymi mesiacmi a do vlasov si zastokla polmesiac z drahokamov. Ked sa zjavila na skivnosti, všetky oči hfadeli len na žu. Krdfovskii yn sa nili k nej, vzal ju do tanca, s iilubou pozeral iba na fu a nijak(i indi nevidel. SkOr ako odišla, musela mu. prisfiit, že pride na slavnost aj poslednji večer.

Ked sa zjavila po treti raz, mala na sebe šaty s hviezdami, ktore jej pri každom kroku zažiarili. Čelenka vo vlasoch ako aj piis boli hviezdy z drahokamov. Krdlovsky syn čakal na ču už diho a hned sa pretlačil knej.

— Prezradi mi, kto si, — prosil ju. — Takd si mi blizka, akoby som ta už davno poznal.

– Zabudol si, — odpovedala mu, — čo som urobila, ked si sa ličil so mnou? — Pristapila k nemu a bozkala ho na lave lice. A vtedy, ani čo by mu z oči šupiny spadli, poznal svoju pravi nevestu.

— Pod, — povedal jej, — neostaneme tu už ani ehifu. — Podal jej ruku a vjedol si ju ku kočiaru. S vetrom opreteky leteli kone k prekrisnemu zdimku, vysvieteng obloky žiarili už z diafky. Ked sa viezli popri lipe, kde v kondroch svetjelkovali tisieky svitojfnskyeh mušiek, strom potriasol vetvami a ovial ich omamnou voou. Na schodoch kvitli kvety a z izieb doletoval k nim spev cudzokrajnjeh vtiikov. Vo vefkej sieni sa zišiel celj kršlovsky dvor, aby privital kršlovskeho syna s pravou nevestou.

Facebook

Whatsapp

Messenger Telegram

Prečítajte si 5-minútovú rozprávku

Sedem havranov

Martinko Klingáč

Učte sa jazyky. Dvakrát klepnite na slovo.Učte sa jazyky v kontexte s Childstories.org a Deepl.com.

Informácie pre vedeckú analýzu