Šalátový osol - Bajka brace Grim

ISTEJ DEDINE žil mlady pofovnik, ktory šiel raz do lesa na postriežku. Polovnik bol vesel a dobrosrdečny človek, nako si vykračoval po lese a piskal na liste, stretol starii a škaredi ženu. Starena sa mu prihovorila:

“o 193 m

— Dobry def ti, milj polovnik. Ty si, ako vidim, vesely a spokojny, no ja som hladni a smiidni, daj mi nejakti almužnu.

Potovnikovi sa starenky ulitilo, vopchal ruku do vrecka a obdaroval ju. Vykročil, že ide dalej, ale stard žena ho zadržala:

— Volačo ti ehcem povedat, milj polovnik. Za to, že miš takč dobre srdee, chcem sa ti odmenit. Ked pojdeš dalej touto cestou, o chviločku prideš k stromu. Sedi na iiom devif vtikov, v paziiroch držia kabit a natahuji sa od. Ty len zodvihni pušku a stref do nich. Kabdt ti pustia, a jeden višk, ktorčho zasiahneš, padne na zem. Kabit vezmi so sebou, lebo je čarodejnji. Ked si ho prehodiš na plecia, stači si zaželat, kde chceš byt, v tej hvili sa ocitneš na tom mieste, Z mftveho viška vyber srdce a celč ho prehitni. Od toho dia ndjdeš pod svojim vanktišom každe rano zlaty peniaz.

Pofovnik sa midrej žene podakoval, no pomyslel si: Peknč veci mi postubovala, len aby to tak bolo, Sotva však prešiel neceljeh sto krokov, v kondroch nad sebou začul ndramny krik a štebot. Zodvihol hlavu a tam naozaj kfdel vtikov zobikmi i paziirmi šklbal akgsi kabiit, Vtdci škriekali z ruvali sa, ani čo by ho každ$ chcel pre seba.

— Ale toto, — čudoval sa pofovnik, — ved je to celkom tak, ako povedala starenka.

Sčaal z pleca pušku, zalicil a vystrelil doprostred kfdla, len tak perie letalo.

Vidietvo sa s vefkgm krikom rozpfehlo, no jeden vtšk padol na zem, aj kabit ležal na zemi. Pofovnik urobil, ako mu starena kazala. Vybral vtičie srdee, prehitol ho, zodvihol kabit a pobral sa domov.

Ked sa na druhy deh rano zobudil, spomenul si na starenkin slub. “Zodvihol vankiš a tam sa mu zablysol zlaty peniaz, dalšie rdno našiel zase jeden a tak to bolo vždy, ked vstaval. Nazbierala sa mu pekni kopka zlata, ale nakoniec začal rozmyšlat: Načo mi je všetko zlato, ked som iba doma? Vyehystim sa a poobzeriim sa trocha po svete. Rozliičil sa s rodičmi, na plece si prehodil pofovnieku kapsu a pušku a odišicl.

Stalo sa, že ked jednčho diža vyčiel z hustej hory, na rovine pred sebou (uvidel pekn$ zdmok. Z jednčho obloka vyzerala starena s čarokrisnou. pannou. Starena bola čarodejnica a prdve vravela diovčatu:

— Pozri, tamto vyehidza z hory mlidenec a mg v tele velmi vzdeny poklad. O ten ho treba obraf, dočrka moja. Nam sa vičšmi zide ako jemu.

z 194 » “

Ma pri sebe vtdčie srdce, preto si najde každč rano pod vankišom zlaty peniaz.

Rozpovedala dotre, ako srdce od polovnika dostanii iako sa mi k nemu spravat, a nakonicc jej pohrozila:

— Ak ma nepočiivneš, budeš na večne veky neštastni

Pofovnik prišiel bližšie, a ked dievča uvidel, pomyslel si: Dost som sa už “natilal, teraz by som si mal odd$ehnut a požiadat v zimku o pristrešie, ved. pehazi mfm dost. No prava pričina bola td, že mu do oka padla utešena dievčina.

Vošiel do zimku, a tam ho prijali vliidne a ako sa svedči aj pohostili. Netrvalo diho a pofovnik sa do dievčiny tak zalibil, že už na nič inč nepomyslel, Ustavične len jej oči hfadal a všetko, čo od neho žiadala, jej ihned ochotne splnil.

— Už mu musime vziaf to vtičie srdce. Neboj sa, on ani nezbada, že mu ehjiba, — povedala jednčho da striga do£re.

Nachystali čarodejnj ndpoj, a ked bol uvaren$, čarodejnica ho naliala do čaše a podala dievčine, aby ho zaniesla polovnikovi.

— Vypi na moje zdravie, moj najmilši! — ponikla ho dievčina.

Potovnik vzal čašu, a ked ndpoj vypil, zaspala vtičie srdce mu vyskočilo z hrdla, Dievčina ho potajomky odniesla a potom ho prehitla, ako jej matka prikdzala.

Od toho času mlšdenec nenachdidzal už pod vankišom zlatj peniaz. Mavala ho pod hlavou dievčina a matka čarodejnica si ho každe rano odndišala. Polovnik však bol takj očaren a zbalamuteny, že mysleliba na to, ako by strdvil čim viacej času pri dievčati.

— Vtdčie srdce už mime, teraz mu musime vziat čarodejny’ kabit, — povedala raz rino čarodejnica.

Dečra ju prehovdrala:

— Ten mu hidam nechajme, dost, že sme ho pripravili o bohatstvo.

— Taky kabit je neobyčajne drahocenni vec, akd sa na svete len zriedkakedy najde, Ja ten kabdt chcem a musim ho mat! — nahnevala sa

povedala dievčine, čo mi robif, a pohrozila, že ak ju nepočiivne, zle sa jej povodi.

čina urobila, ako jej kdzala. Stala si k obloku a smutne pozerala na širu krajinu, akoby ju nječo trdpilo. Pofovnik sa jej vypytoval:

— Čožže tu stojiš tak zarmiteni?

“o 195 » “

— Ach, moj milj, — odpovedala, — tamto oproti sa vypina granitov$ vreh, kde rasti vzdene drahokamy. Tak veli som po nich zatižila, že mi je smutno, ked na ne pomyslim. Ale ktože mi ich odtial donesie? Dostanii sa ta len videi, ktori majii kridla, človek veru nie!

— Akk ti nič in nechybe, — odpovedal pofovnik, — od tohto tripet srdce fahko oslobodim.

Po tyeh slovdeh aj ju prikry! kabitom a zaželal si, aby sa preniesli na grandtovg’ vreh. V tom okamihu tam obidvaja sedeli. Všade navokol sa (rbltali drahč kamene, radost bolo hladi na ne. Nazbierali si chyiro tjch najkrajšich a. najdrahocemnejšich. Čarodejnica však striehla na nich a pričarovala na polovnika velke driemoty.

— Sadnime si na chvilu a oddyehnime si, Taky som ustaty, že sa ledva na noheh držim, — poprosil dievča zamilovany polovnik.

Sadli si na zem, mlidenec si jej položil hlavu do lona a zaspal. Ked už nevedel o sebe, dievčina mu stala kabit z pliec a prehodila si ho na seba. Nato pozbierala granity a drahokamy a zaželala si, aby bola doma.

Ked sa pofovnik vyspal a prebudil, videl, že ho mili oklamala a nechala bez pomoci na opustenom vrehu.

— Och, — vzdyehol si, — nevernost, nevernost, kde sa len beriešna tomto. svete?

Sedel tam utrdpeny, užialenj’ a nevedel, čo mi robit.

Vreh patril div$m a hrozostrašnjm obrom, ktori na fiom Sarapatili, akde mohli, zle robili. Ani tam diho nesedel, ked odrazu zbadal, že traja z nich kričaji rovno k nemu. Lahol si a robil sa, že tuho spi. Obri prišli ažkk nemu, pryy ho štuchol nohou a povedal:

— Aky pozemsky červik to tu chrdpe?.

– Pristip ho, nech je po iom! — druhji mu na to.

— Vari stoji za to! Len ho nechajte, tu aj tak nemože ostat, a ked vystdpi až na končiar, tam ho schytia oblaky a odnesti preč, — ozval sa treti pohrdavo.

Poksm sa takto rozpravali, pobrali sa dalej, ale polovnik si dobre zapamital, čo vraveli. Len čo sa mu stratili z oči vstal a vyškriabal sa na vrehol. Sedel tam ešte len ehvilu, vtom priplsval k nemu oblak, schytil ho, ho ho vliekol po oblohe, potom sa spustil na zem a zhodil ho do vefk mirom ohradenej zihrady. Dopadol miikko medzi šalit a inii zeleninu. Poobzeral sa okolo seba a vravel s:

m 196 “

— Keby som tu našiel niečo pod zub! Hladny som už a stadialto sa veru len tak fahko nedostanem. Pozeram, ale nevidim tu ani jablčko, ani hrušku, nijakč ovocie, okolo mia je len samy šaliti Napokon rozmyšlal: Nuž čo, ked som už v takejto tvtdzi, skisim jednu hlavku. Nic je to neviemčo, ale možno ma trocha občerstvi.

Našje] si peknti hlivku a odhrizal si z nej, No lenčo niekolko raz prehitol, “mal aksi nezvyčajnji pocit, ani čo by sas nim niečo robilo. Citil, že mu rastii Styri nohy, hlava sa mu zvičšuje a rasti mu na nej dve dihč uši, S hrozou videl, že sa premenil na osla. Ale pri tom všetkom mal čoraz vičši hlad, nuž sa podla novej prirodzenej povahy s chutou pustil do štavnatčho šalštu, a len čo z neho niekofko raz odhryzol, pociti, že sa s mim znova niečo robi. O ohvilu sa mu vrdtila jeho Tudskti podob:

Pofovnik si ufahčene Tahol a zaspal. Ked sa rdno prebudil, odtrhol si jednu hlaivku zleho a jednu hlivku dobrčho šalštu a pomyslel si: Kiežby mi pomohli dostat nazad, čo mi patri, a potrestat nevernost!

Šalat si položil do kapsy, preliezol mur a pobral sa hladat zdmok svojej milej.

Niekofko dni sa tilal a htadal, napokon ho štastlivo našiel. Načiernil si var, že by ho ani vlastnii mat nepoznala, iel do zdmku a poprosil domscich o noclah:

— Velmi som ustal a nevlidzem ist dalej.

— Odkialže ste, krajanko, a čim sa zapodievate? — pstala sa ho čarodejnica.

— Som krdlov posol. Poslali ma hladaf najvzdenejši šalt, aky kedy pod. sinkom ristol. Mal som štastie, lebo som ho našiel. Mam ho pri sebe, ale bojim sa, že mi krehka zelenina v tejto hortičave zviidne. Neviem-nevicm, či ho na krdfovsky zdmok donesiem ešte svieži, — odpovedal polovnik.

Ked striga počula o vzicnom šalite, dostala nad chuf a prosila ho:

— Mil$ posol, daj mi oktisit z toho zdizračnčho šalštu.

— Ale hej, — povedal pofovnik. — Vzalsom dve hlavky, jednu z nich vm možem dat. — Otvoril kapsu a podal jej ti zli hldvku.

Čarodejnica netušila nič zičho. V distach sa jej už sliny zbichali, nuž sa ndhlila do kuehyne pripravit novi pochitku. Ked bola hotov4, ani nevyčkala, kym bolo jedlo na stole, ale nedočkavo si vzala niekofko listkov a vopehala ieh do tist. No len čo ich prehltla, stratila aj ona fudskti podobu. z ako oslica vybehla na dvor.

“o ps 2 –

Do kuciiyne vošla potom sližka, zazrela hotov$ šalit a ehcela ho odniest na sl. Ako ho odnišala, podfa starčho zvyku odštipla si z neho niekotko listkov. Čarodejni sila hned zatičinkovala a aj ona sa premenila na oslicu. Misa so šalštom padla na zem a na dvor vybehla druha oslica.

Krlov posol sedel za ten čas pri krisnej dievčine. Aj ona mala chuf na vzdieny šalit, a ked nikto nechodil, povedala:

— Neviem, kde sti tolko s tym šalštom.

No polovnik si pomyslel: Šalit už dozaista vykonal svoje, a pobral sa do kuchyne. Ked zišiel dolu, videl na dvore pobehovaf dve oslice a v kuchyni šalšt na zemi. Tie dve už dostali, čo im patrilo, pomyslel si. Pozbieral šalštova listy, vložil ich do misky a niesol dievčine.

— Sim vim nesiem ten vzfcny pokrm, — vravel, — nemuseli čakat.

Dievčina si vzala a tak ako prve dve hned stratila Tudskci podobu a ako. oslica vybehla na dvor.

Nato si polovnik umyl tvdr, aby ho tie tri poznali, zišiel na dvor a povedal:

— A teraz dostanete odmenu za svoju faloš

Všetky iri priviazal na povraz a hnal ich, kym nedošli k mlynu. Tam. zaklopal na oblok. Mlyndr vystrčil hlavu a spstal sa ho, čo chce.

— Mim tjeto tri zanovite oslice, — odpovedal pofovnik, — dihšie sa už však o ne starat nemožem. Ked ich vezmete k sebe, opatrite ich a budete ktmit, tak ako vtim poviem, zaplatim všm, koTko si zažiadate.

— Dobre. Ale čim ich mdm ktmit? — prikyvol mlyndr.

Pofovnik mu potom povedal, že stari oslicu, to bola čarodejnica, mi každj dei tri razy vyšTahat prtitom a žrat jej dat iba raz. Mladšiu, to bola slžka, ma vyšlahat len raz a žrat jej dat tri razy. Najmladšiv, to bola dievčina, nemi vyšfahat ani raz a žrat jej da£ tri razy. Lebo by ho srdce bolelo, keby mlynir bil aj dievča. Potom sa vrstil do zimku a našiel si tam všetko, čo potreboval.

O niekofko dni prišiel mlynir na zimok a hisi, že starf oslica pošla. — Druhč dve, — rozprdval, — ostali nažive, žratim davam ti razy denne ale si take smutnč, že diho už asi nevydržia.

Pofovnikovi sa dievčat ulitilo, premohol hnev a povedal mlynsrovi, by oslice dohnal na zdmok. Ked prišli, dal im zajest dobrčho šalštu, aby sa premenili na Tudi.

iby ste už nači

“o 99m “

TelegramWhatsapp

ВКонтакте

Ucite jezike. Dvaput kliknite na rec.Ucite jezike u kontekstu uz Childstories.org i Deepl.com.

Informacije za naucnu analizu