Belasé svetlo -

Bol raz jeden vojak, ktorý slúžil kráľovi dlhé roky. No keď sa vojna skončila a pre mnohé zranenia, čo v bojoch utržil, nevládal už ďalej slúžiť, zavolal si ho kráľ a takto mu povedal:„Môžeš ísť domov, vojak. Ja ťa už nepotrebujem. Platiť ťa viac nebudem, lebo plácu dostáva len ten, kto mi slúži.

Vojak osmutnel, lebo nevedel, ako sa má ďalej pretĺkať životom. Ustarostený sa pobral preč a putoval celý deň, kým podvečer nedošiel do hustej hory. Keď sa celkom zotmelo, zbadal pred sebou svetlo. Keď prišiel bližšie, videl, že svetlo vychádza z jedného domu a v tom dome bývala čarodejnica.

Daj mi prespať v tvojom dome aj voľačo zajesť, prosil ju. Lebo ináč v tejto hore zahyniem. Čo by si ty nechcel? Odpovedala mu.Ktože dá voľajakému zbehovi čo len kúsok chleba.

Ale aby si nepovedal, že nemám srdce, prichýlim ťa, ak urobíš, o čo ťa požiadam. A čo mám urobiť? Spýtal sa vojak.Zajtra mi pokopeš záhradu. Vojak pristal na to a na druhý deň robil ako vládal.

Ale robotu skončil až neskoro večer. Ako vidím, vraví mu čarodejnica. Dnes už nepôjdeš ďalej. Prenocujem ťa ešte raz, ale za to mi zajtra porúbeš zavoz dreva.

Vojakovi to zase trvalo celý deň a večer mu čarodejnica navrhla, aby ostal ešte jednu noc. Na zajtra by som mala pre teba takú menšiu robotu. Za domom je stará vyschnutá studňa, do ktorej mi spadlo svetlo. Je to belasé svetlo, čo nikdy nevyhasne.

Pôjdeš do studne a to svetlo mi vynesieš. Ráno ho starená zaviedla k studni a v koši ho spustila na dno. Belasé svetlo našiel a dal jej znamenie, aby ho vytiahla hore. Aj ho ťahala, no keď bol už skoro pri kraji, naťahovala ruku a chcela mu svetlo odňať.

Nie, povedal vojak, lebo uhádol, čo má za ľubom. Svetlo ti dám až potom, keď budem stáť obidvoma nohami na zemi. Čarodejnica sa napajedila, znova ho spustila do studne a odišla. Chudák vojak padol na vlhké dno.

Ešte dobre, že si neublížil. Belasé svetlo stále horelo, ale čo mu to pomohlo? Dobre vedel, že smrť ho neminie. Chvíľu tam smutne sedel.

Potom celkom náhodou vopchal ruku do vrecka a našiel tam fajku do poli napchatú tabakom. To bude tvoja posledná radosť, pomyslel si. Vytiahol fajku z vrecka, pripálil si od belasého svetla a pofajčieval. Keď bola jama plná tabakového dymu, odrazu stál pred ním malý čierny mužíček a pýtal sa: „Čo rozkážeš, pane?” “A čo ti ja mám rozkazovať?” opýtal sa prekvapený vojak.

“Musím urobiť všetko,” povedal mužíček, “čo mi rozkážeš?” “Tak dobre, na to vojak. Naj sám prv mi teda pomôž dostať sa zo studne. Mužíček ho vzal za ruku a viedol ho podzemnou chodbou. No nezabudol vziať so sebou aj belasé svetlo.

Cestou mu ukazoval poklady, čo si čarodejnica naznášala a tú poukrývala. Vojak si tam nabral toľko zlata, koľko uniesol. Keď vyšiel hore, povedal mužíčkovaz choď, zviaž starú čarodejnicu a odveď ju pred súd. Netrvalo dlho a mužíček stál zase pred vojakom.

Všetko som vykonal ako si si žiadal. Čarodejnica už visí na šibenici. Čo rozkážeš ďalej, pane? Pýtalo sa šťuple chlápetko.

„V tejto chvíli nič, povedal vojak. Môžeš ísť domov, no buď vždy po ruke, keď ťa zavolám. To netreba, povedal mužíček. Stačí, keď si pripáliš fajku na bela som plamení a ja budem v tej chvíli stáť pred tebou.

Hneď na to sa mu stratil z očí. Vojak sa vrátil do mesta, z ktorého prišiel. šiel do najlepšieho hostinca, dal si ušiť pekné šaty a hostinskému prikázal, aby mu izbu zariadil tak nádherne, ako je to len možné. Keď bolo všetko hotové a vojak sa ubytoval v krásnej izbe, zavolal si čierneho mužíčka a povedal mu:„Verne som slúžil kráľovi, ale on ma poslal preč a nechal ma hladovať. Za to ho teraz potrestem.

Čo mám robiť? Spýtalo sa chlápetko. Neskoro večer, keď princezná bude v posteli, donesieš ju spiacu sem. Bude u mňa slúžiť.

Mužíček povedal: “Vykonať to je pre mňa hračka, ale pre teba je to nebezpečná vec, lebo keď to vyjde najavo, zle bude s tebou.” Keď udrela 12 hodina, dvere sa roztvorili a do izby vošiel mužíček so spiacou princeznou v náručí. Aha, tak už si tu, zvolal vojak. A hneď sa pusť do roboty, milá princeznička, choď, dones si metlu a pozametaj izbu. Keď bola so zametaním hotová, kázal jej, aby podišla k nemu.

Potom vystrel nohy a povedal, stiahni mi čižmy. Čižmy jej hodil k nohám a princezná ich musela vyčistiť a vyleštiť. poslušne robila všetko, čo jej rozkázal, bez slova a s privretými očami. Keď kohút prvý raz zakyríkal, mužíček ju odniesol nazad do kráľovského zámku a uložil ju do postele. Na druhý deň, keď princezná vstala, šla za otcom a rozprávala mu, že mala čudný sen.

Kto si ma preniesol náravne rýchlo ulicami do izby k jednému vojakovi a tomu som musela slúžiť a robiť všetky roboty. Obsluhovať ho, izbu zametať a čižmy čistiť. Bol to iba sen, ale aj tak som unavená, ani keby som to bola naozaj robila. Nemusel to byť sen, odpovedal jej kráľ.

Dám ti radu. Nasyp si do vrecka hrachu a na vrecku urob dieročku. Ak ťa zase odnesú, hrach sa bude sypať a zanechá stopu na uliciach. Keď to kráľ rozprával, mužíček v tej chvíli neviditeľný stál pri nich a všetko vypočul.

V noci, keď šiel so spiacou princeznou opäť po uliciach, niekoľko hrachov síce vypadlo z vrecka, ale tá stopa za nič nestála, lebo prefíkaný mužíček už predtým nasypal hrachu po všetkých mestských uliciach. A tak kráľova dcéra až do prieždenia znova slúžila vojakovi. Kráľ poslal na druhý deň ráno svojich ľudí, aby hľadali stopu, ale nebolo z toho nič, lebo po uliciach sa motali chudobné deti, zbierali hrach a vraveli si„Dnes v noci pršal hrach. Treba vymyslieť niečo iné, povedal kráľ.

Keď si pôjdeš ľahnúť, nechaj si topánky na nohách a skôr ako sa stade vrátiš, jednu dakde schovaj. My ju už potom nájdeme. Čierny mužíček si zase všetko vypočul a keď mu vojak večer prikazoval, aby išiel po princeznú, odhováral ho. S týmto si už neviem poradiť a ak topánku nájdu u teba, doplatíš na to.

Rob, čo ti vravím. Nedal sa vojak odhovoriť a princezná musela aj tretiu noc pracovať ako slúžka. No skôr ako ju ráno mužíček odniesol, schovala jednu topánku pod posteľ. Kráľ dal ráno hľadať po celom meste topánku svojej dcéry.

Našli ju vojakovej izbe a vojaka, ktorý sa na mužíčkovú prosbu ponáhľal von z mesta, hneď za bránou chytili a hodili do väzenia. No pri úteku si zabudol vziať to, čo mal najvzácnejšie. Velase, svetlo a zlato. Vo vrecku mu ostal iba jeden jediný dukát.

Ako tam stál pripútaný k reťazi, oblokom zazrel na ulici starého kamaráta, zaklopal na sklo a keď kamarát podišiel k obloku, povedal mu:„Buď taký dobrý a dones mi batôštek, čo som si zabudol v hostinci. Dám ti za to dukát.” Kamarát bežal a doniesol mu, čo si žiadal. Len čo vojak ostal znova sám, pripálil si do fajky a privolal čierneho mužíčka. Nič sa neboj, upokojoval mužíček svojho pána.

Pokojne choď tam, kde ťa odvedú. Nech sa robí, čo sa robí, len si ty vezmi so sebou belasé svetlo. Na druhý deň sa konal súd a hoci vojak nič zlé neurobil, odsúdili ho na smrť. Keď ho viedli von, požiadal kráľa, aby mu splnil posledné želanie.Čo si želáš?

Pýtal sa kráľ. Dovoľ mi cestou si ešte vyfajčiť fajku tabaku. Aj tri si môžeš vyfajčiť, súhlasil kráľ. Ale nemysli si, že ti darujem život.

Vojak teda vytiahol fajku a pripálil si ju od belasého svetla. Len čo vypustil niekoľko krúžkov dymu, už stál pred ním mužíček. V ruke držal obuštek a obytoval sa. Čo rozkážeš, pane?

Zmláť dobre falošných sudcov aj ich drábou. Ba kráľa neľutuj, keď so mnou tak škaredo zaobchádzal. Mužíček vyletel ani blesk a mlátil. Kde zasiahol a koho sa obuškom čo len dotkol?

Každý padol na zem a viac sa nebo kráľ sa veľmi naľakal a prosil o zľutovanie. Z vďačnosti dal potom vojakovi za ženu svoju dcéru a s ňou aj celé kráľovstvo.

Facebook

Whatsapp

Messenger Telegram