Dvaja pocestní -

Hora s horou sa nestretne, za to ľudia áno, najmä dobrý človek so zlým. Tak sa raz na vandrovke stretli obuvník s Krajčírom. Krajčír bol pomenší, celkom driečny muž, vždy veselý a zhovorčivý. Z druhej strany videl prichádzať obuvníka a už podľa torby uhádol, aké má remeslo.

Zanútil mu posmešnú pesničku. Kopy to dratvašidlo. Šuster má dobré bydlo, keď po celé rôčky zatĺka si cvočky. Ale obuvník nerozumel žartu a zmrštil tvár, ani čo by sa bol octu napil a len lenže nezdrápil milého krajčírika za golier.

No mužíček sa zasmial, podával mu fľašu a tíšil ho. Nečerti sa, veď som to ja tak nemyslel. Na spláchni si tú žlč. Obuvník si riadne ggol a tvár sa mu pomaly rozjasňovala.

Vrátil Krajčírovi fľašu so slovami: “Dobre som sa napil, ale nevravím na zdravie, lebo zdravká sa pri popíjaní a nie keď je človek smedný.” “Čo keby sme šli ďalej spolu?” “Nedbám,” odpovedal Krajčír. “Ak máš chuť ísť do veľkého mesta, kde nie je o robotu núdza. Aj ja som chcel tam ísť, na to obuvník. V nejakom malom hniezde nič nezarobíš, lebo na dedine chodia ľudia radšej bosí.

Putovali teda spolu a pri každom kroku kládli jednu nohu pred druhú ako lasice v snehu. Času mali obaja dosť, ale o to menej do čoho zahryznúť. Keď prišli do mesta, trocha sa poobzerali a potom ponúkli svoje služby niektorému majstrovi. Predkého a veselého krajčíra s ružovými lícami sa vždy našla robota.

A keď mal len trocha šťastia, pri odchode mu majstrova dcéra dala aj bozk na rozlúčku. Keď sa znova zišiel s obuvníkom, vždy mal vo svojom uzlíku viac. Mrzutý obuvník ibačo vystrúhal kyslú tvár a utrúsil. Čím väčšia paskúda, tým viac šťastia.

No Krajčír sa len usmieval a pospevoval si a so všetkým, čo dostal, sa podelil s kamarátom. Len čo mu vo vrecku zaštrngalo zopár grošíkov, objednával hostinu, od radosti búchal do stola, až poháre poskakovali. Nuž, ako sa vraví, ľahko prišlo, ľahko išlo. Keď takto už dlhší čas putovali, prišli k veľkému lesu, cez ktorý bolo treba prejsť, aby sa dostali do kráľovského mesta.

Lesom viedli dva chodníky. Jedným by boli prišli do mesta za sedem dní, druhým za dva. A v tej chvíli ani jeden z nich nevedel, ktorý chodník je ten kratší. Dvaja pocestní si sadli pod dub a radili sa, na koľko dní sa majú vystrojiť, koľko chleba si majú vziať so sebou.

Obuvník povedal, treba rátať so všetkým. Ja by som si vzal chleba na sedem dní. Prosím ťa, na to Krajčír. Vláčiť na chrbte chlieb na sedem dní ako dajaká mulica, aby som sa ani len obzrieť nemohol.

Na to sa ja nedám. Peniaze, čo mám vo vrecku, sú v lete práve také dobré ako v zime. No chlieb mi v tejto horúčave vyschne a ešte k tomu aj splesnivie. Aj kabát mi siaha iba počlenky.

A prečo by sme nenatrafili na tú správnu cestu? Vezmem si chleba na dva dni a dosť. Kúpil si teda každý chleba podľa svojej vôle a spoliehajúc sa na šťastie vošli potom do lesa. V lese bolo ticho ako v kostole.

Ani vetrík nezavial, ani potok nežblnkol, ani vták nezaspieval a cez husté listnáče sa nepredral ani jeden slnečný lúč. Obuvník nepovedal ani slova, tlačil ho chlieb na chrbte a po mrzutej a zamračenej tvári mu stekal pod. No, Krajčír bol celkom svieži, poskakoval si, pískal na liste alebo si pospevoval a myslel si priom: “Ach, ako mi je dobre, keď ma nič neťaží.” Takto šlo prvé dva dni, ale keď les nemal konca kraja ani na tretí deň a krajčír si už chlieb pojedol, pískanie ho už natoľko netešilo. No odvahu ešte nestrácal a spoliehal sa na svoje šťastie.

Večer na tretí deň si ľahol hladný pod strom a na druhý deň hladný zase vstal. O nič lepší nebol ani štvrtý deň. Keď si obuvník sadol na zoťatý strom a prežúval, Krajčier sa iba prizeral. Ak si od obuvníka pýtal kúsok chleba, ten sa mu vysmial.

Vždy si bol taký veselý. Skús raz, ako je to, keď je človek smutný. Vtákov, čo začnú ráno pri včas spievať, schmatne večer jastrab. Jedným slovom nemal s Krajčírom zľutovanie, ale na piaty deň už neborák Krajčír ani vstať nevládal, ba aj reč stratil.

Líca mu zbledli a oči sčerveneli. Na veľa mu obuvník povedal: „Dám ti dnes kúsok chleba, ale vypichnem ti za to pravé oko.” Krajčírovi zišlo na um, čo mu vravievala matka, keď v komore niečo pomaškrtil. Jedz koľko chceš a trp koľko musíš. Keď svoj draho zaplatený chlieb požul, postavil sa znova na nohy, zabudol na svoje nešťastie a utešoval sa, že aj jedným okom celkom dobre vidí.

Ale na šiesty deň sa hlad znova a s celou silou ohlásil a bolo mu na nevydržanie. Večer sa krajčír zvalil pod strom a ráno siedmeho dňa už od slabosti ani nevstal a smrť mal na jazyku. Obuvník mu povedal, milosrdný a dám ti ešte raz chleba, ale zadarmo ho nedostaneš. Vypichnem ti za to aj druhé oko.

Krajčír už dávno oľutoval svoju ľahkomyseľnosť a povedal: “Urob, čo musíš, ja vytrpím, čo musím vytrpieť. Ale nezabúdaj, že príde čas, kedy zaplatíš za všetku bolesť, ktorú si mi spôsobil a ktorú som si od teba nezaslúžil. Keď sa mi dobre vodilo, so všetkým som sa s tebou podelil. Ja mám také remeslo, kde treba ukladať steh ku stehu.

Keď už nebudem mať oči a nebudem môcť šiť, musím ísť po žobraní. Prosím ťa len o to, keď už budem celkom slepý, nenechaj ma tu ležať. lebo zahyniem. Obuvník mu teda vypichol aj ľavé oko. Potom mu dal kúsok chleba, podal mu palicu a viedol ho za sebou.

Keď slnko zapadlo, vyšli konečne z lesa. Na poli pred lesom stála šibenica. Pod ňu zaviedol obuvník slepého krajčíra, nechal ho tam ležať a šiel svojou cestou. Od slabosti, bolesti i hladu nešťastník zaspal a spal celú noc.

Na brieždení sa prebudil, ale nevedel, kde to leží. Na šibeníci viseli dvaja biedni hriešnici a nad hlavou každého z nich sedela vrana. Vraví jedna vrana druhej. Sestra, nespíš?

Nespím, odpovedala jej druhá vrana. Tak ti dačo poviem. Pokračovala prvá. Rosa, čo dnešnej noci padala pod šibbenicu, vráti oči každému slepcovi, ktorý sa ňou poumýva.

Keby to slepci vedeli, nieeden by znova uzrel svetlo sveta. Ako to Krajčír počul, vybral si ruční, pritlačil ho na trávu a keď mu navlhol, Rosou si vyumýval očné jamky. V tej chvíli sa splnilo, čo vrana povedala. Oči sa mu vrátili a on zase videl.

Netrvalo dlho a spoza hôr vychádzalo slnko a pred krajčírom v diaľke na šírej rovine ležalo veľké kráľovské mesto s nádhernými bránami a stovkou veží s pozlátenými kupolami. Krajčír už rozoznával každý lístok na stromoch. Videl vtákov, čo popred neho preletovali, aj konáre, čo tancovali v povetrí. Z vrecka vybral ihlu a keď navliekol do nej niť tak zručne ako predtým, srdce mu poskočilo od radosti.

Potom si prehodil batôštek na chrbát a akoby už zabudol na prežité utrpenie, so spevom a pískaním vykročil ďalej. Prvé stretol hnedé žriebe, čo si bezstarostne poskakovalo po poli. Chytil ho za hrivu, chcel naň vysadnúť a ísť na ňom do mesta. No žriebe ho veľmi prosilo.

Som ešte pri mladé, vravelo. Aj ľahký krajčír ako si ty by mi dolámal chrbát. Pusť ma, kým nezosilniem. Možno príde čas, keď sa ti za to odmením.

Tak si bež. povedal Krajčír. Vidím, že aj ty si taký hopcup tralala. Pošibal ho prútikom po chrbte. Žriebe od radosti vyhodilo zadnými nôžkami, preskočilo krovie i priekopu a uháňalo do poľa.

No Krajčír od včera nič nejedol. Slnko mi síce oči, vravel si, ale ústa mám hladné. Prvé, čo stretnem, ak to bude ako tak na jedenie, už veru nepustím. V tom zbadal, ako si po lúke vážne vykračuje k nemu bocian.

Stoj, stoj, zvolal Krajčír a chytil ho za nohu. Neviem ani či si na jedenie, ale som už taký hladný, že nemám na výber. Musím ti odrezať hlavu a upiecť si ťa. Nerob to, odpovedal mu bocian.

Ja som vzácny vták, ktorému nikto neubližuje a ľudia majú zo mňa veľký úžitok. Neber mi život, možno sa ti ešte dakedy zídem. Tak sa ber preč, braček dlhá noha, povedal Krajčír. Bocian sa vzniesol a pokojne odletel.

Ako sa to len skončí? Vravel si Krajčír. Som čoraz hladnejší a žalúdok mám čoraz prázdnejší. Ale čo mi teraz príde do cesty, to zjem.

Hneď na to zbadal plávať v rybníku párik mladých kačičiek. Idete ako na zavolanie, povedal, chytil jednu a chystal sa vykrútiť jej krk. Stará Kačica, čo bola v trsti, sa pustila do strašného vreskotu a takotu, priletela s roztvoreným zobákom a krajčíra úpenlivo prosila, aby sa zľutovala nad jej milými diedkami. “Len si pomysli na to,” hovorila kačacia mater.

“ako by tvoja matka nariekala, keby ťa chcel niekto odvliezť a zmárniť?” Už sa len upokoj, povedal jej dobrosrdečný krajčír. A odíď aj s deťmi. A položil káčatko nazad do vody. Keď sa obrátil, stál pred starým stromom z polovice bútľavým, z ktorého vyletovali a zase doň vletovali divé včely.

Aha, potešil sa Krajčír. Tu je odmena za moje dobré skutky. Teraz si pomaškrtím na mede. No z úľa vyšla kráľovná a vyhrážala sa mu.

Ak sa čo len dotkneš mojich robotníčok a zbúraš nám hniezdo, naše žihadlá sa ti zapichnú do kože ako 10isíce žravých iel. No ak nám dáš pokoj a pôjdeš svojou cestou, niekedy inokedy sa ti za to bohato odmeníme. Krajčírik videl, že ani tu si neporadí. Tri misky prázdne, povedal si.

A na štvrtej nič. To je na nič obed. S vyposteným žalúdkom sa dovliekol do mesta a pretože práve zvonili napoludnie, v hostinci mali už pre neho navarené. Tak si hneď sadol za stôl.

Keď sa nasýtil, povedal„Achem pracovať. Obišiel mesto a našiel si majstra a zakrátko aj dobré prístrešie. No a keďže svoje remeslo dokonale ovládal, čoskoro sa stal známy a každý chcel mať nový kabát od malého Krajčíra. Jeho vážnosť čoraz večmi rástla.

“Na svojom remesle už nič nezlepšujem,” hovorieval si. “A predsa sa mi vedie zo dňa na deň lepšie.” Kráľ ho napokon vymenoval za svojho dvorného krajčíra, ale ako to už býva, toho istého dňa aj jeho bývalý kamarát obuvník sa stal dvorným obuvníkom. Keď zazrel krajčíra a videl, že má zase dve zdravé oči, trápilo ho svedomie. Skôr ako sa mi pomstí, musím ja na neho niečo vymyslieť.

No kto druhému jamu kope, sám do nej padá. Večer po práci, keď sa zotmelo, vkradol sa ku kráľovi a povedal mu: “Pán kráľ, krajčír je chvastoš a vyhlásil, že nájde zlatú korunu, čo sa za dávnych čias stratila.” “To by som bol celkom rád,” povedal kráľ a na druhý deň poslal po krajčíra. Rozkázal mu, aby buď doniesol korunu naspäť, alebo aby mesto navždy opustil.”„Oho,” Ohó, pomyslel si krajčír. Kráľ žiada odo mňa niečo, čo nie je v silách nijakého človeka.

Nebudem ja ani do zajtra čakať, ale ešte dnes sa vysťahujem z mesta. Zviazal si batôštek, no keď prechádzal mestskou bránou, prišlo mu veru ľúto, že opúšťa svoje šťastie a mesto, kde sa mu tak dobre vodilo. Zanedlho došiel k rybníku, kde sa pred časom zoznámil s kačkami. Stará kačka sedela na brehu a s obákom si čistila perie.

Ihneď ho spoznala a pýtala sa, prečo chodí so zvesenou hlavou. Prestaneš sa čudovať. Keď sa dozvieš, čo sa mi stalo,” odpovedal Krajčír a porozprával jej, ako pochodil na kráľovskom dvore. “Ak ťa nič iné netrápi,” upokojovala ho Kačka.

“V tomto ti poradím. Koruna spadla do vody a leží na dne. My ti ju raz dva vytiahneme z vody. Ty len za ten čas rozprestri na breh svoj ruční.” Ponorila sa s 12 káčatkami pod vodu a o krátku chvíľu boli už znova na hladine.

Kačica niesla na krídlach zlatú korunu a 12 mladých podložilo pod korunu zobáčiky a pomáhalo ju niesť. Doplávali k brehu a položili korunu na ruční. Neverili by ste, aká prekrásna bola tá koruna? Keď na ňu svietilo slnko, trblietala sa ako 100 000 diamantov.

Krajčír zviazal ručníček a zaniesol korunu kráľovi. Kráľ sa šiel pominúť od radosti a Krajčírovi zavesil na hrdlo zlatú reťaz. Keď obuvník videl, že tento úskok sa mu nevydaril, hneď vymyslel druhý, predstúpil pred kráľa a povedal mu: “Pán kráľ, Krajčír sa už zase chválil, že by vedel urobiť z vosku celý kráľovský zámok so všetkým, čo je v ňom i okolo neho.” Kráľ poslal pokrajčíra a rozkázal mu, aby urobil z vosku celý kráľovský zámok so všetkým, čo je v ňom i okolo neho. Ak sa mu to nepodarí a zabudne čo len na jeden klinček na stene, dá ho vraj na celý život uväzniť pod zemou.

Krajčír si povedal, vyzerá čoraz horšie. To sa už nedá vydržať. Hodil si uzlík na chrbát a pobral sa preč. Keď došiel k bútľavému stromu, sadol si podeň a sklonil hlavu.

Zo stromu vyletovali včely a kráľovná sa ho pýtala, či mu zmeravela šija, keď mu hlava sedí tak krivo na krku. Ach, nie, odpovedal Krajčír. Tlačí ma niečo celkom iné. A porozprával jej, čo kráľ od neho žiada.

Včely sa medzi sebou rozbzučali a kráľovná povedala: “Choď len teraz domov, ale ráno príď o tomto čase znova sem a dones si veľký obrus a neboj sa, všetko sa dobre skončí.” Krajčír sa teda zvŕtol a vrátil sa domov. No včely leteli ku kráľovskému zámku a otvoreným oblokom rovno dnu. Popreletovali všetky kúty a všetko si dôkladne poobzerali. Potom sa vrátili nazad a z vosku robili zámok tak chytro a zručne, ani čo by vyrastal človeku pred očami.

Už večer bolo všetko hotové a keď krajčí ráno prišiel, stála tam celá nádherná stavba a nechýbal na nej klinček na stene, ani škrdla na streche. Zámok bol utešený a snehobiely a voňal sladko ako med. Krajčír ho obozretne zakrútil do obrusa a odniesol kráľovi. Kráľ sa nevedel prenačudovať, postavil si ho do najväčšej siene a krajčírovi zandaroval veľký murovaný dom.

No obuvník sa nevzdával a šiel tretí raz ku kráľovi. Povedal mu: „Pán kráľ, Krajčír sa dopočul, že na zámockom dvore nechce vystreknúť vodný prameň. Chváli sa, že on sám ho vykope a voda tam bude striekať do výšky chlapa a bude číra ako kryštáľ. Kráľ si dal zavolať krajčíra a povedal mu, ak zajtra ráno nevystriekne na mojom dvore prúd vody, ako si sľuboval, tak ti kad na tom istom dvore zotne hlavu.

Neborák Rajčír dlho nerozmýšľal a náhlil sa bránou von z mesta. Tentoraz mu šlo o život. Nuž sa mu dolu tvárou gúľali slzy ako hrachy. Ako tak šiel zarmútený a zúfalý, priskákalo k nemu žriebe, ktoré mu voľakedy daroval život.

Zo žriebeťa vyrástol statný gaštanový Pejko. Teraz prišla hodina, prihovoril sa Krajčírovi. Kedy sa ti môžem odmeniť za tvoj dobrý skutok? Viem, čo ťa trápi.

No ja ti pomôžem. Vysadni na mňa. Uniesol by som aj dvoch takých ako si ty. Krajčír zodvihol hlavu a rezko vyskočil na Pejka.

Kôň uháňal cvalom do mesta a rovno na zámocký dvor. Ako blesk tri razy obcváľal dvor a pri treťom raze klesol na zem. V tej chvíli sa ozval úkrutný rachot. Uprostred dvora vyrazil do vzduchu ako strela kus zeme a hneď na to vytrskol prút vody vysoký ako chlap na koni.

Voda bola číra ako kryštáľ a kvapky sa na slnku ligotali ako diamanty. Keď to kráľ videl, pristúpil ku krajčírovi a objal pred všetkými ľuďmi. No šťastie netrvalo dlho. Zlomyseelný obuvník sa vybral štvrtý raz ku kráľovi a povedal mu:„Pán kráľ, krajčír nie a nie upustiť od svojej namyslenosti.

Tentoraz sa chváli, že keby chcel, vedel by Pánu kráľovi priniesť synčeka.” Kráľ si dal krajčíra zavolať a povedal mu, ak mi do deviatich dní donesieš syna, dám ti svoju najstaršiu dcéru za ženu. Odmena je naozaj veľká, rozmýšľal Krajčír. Čo všetko by človek preto neurobil? No čerešne sú pri vysoko.

Keď sa budem za nimi nadrapovať, zlomí sa mi konár pod nohami a zletím na zem. šiel domov, sadol si so skríženými nohami na svoj pracovný stôl a hútal, čo by mal urobiť. To nie je možné, zvolal napokon. Idem radšej preč. Tu nemám ani chvíľku pokoja.

Zaviazal si batôštek a cez bránu sa ponáhľal von z mesta. Keď prišiel na lúky, zazrel svojho starého priateľa Bociana. Akosi tam ani nejaký mudrc chodí hore dolu, chvíľu postojí, zblízka zamyslene pozoruje žabu a nakoniec ju prehltne. Bocian prišiel ku Krajčírovi a pozdravil ho.

Ako vidím, pokýval hlavou. Batúštek máš na chrbte. Prečo odchádzaš z mesta? Krajčír mu porozprával, čo kráľ žiada od neho a čo mu on nevie splniť.

Preto sa ty nesužuj, upokojoval ho bocian. Z tejto biedy ti pomôžem. Už veľmi dlho nosím bábätká do mesta. Môžem raz doniesť aj malého princa.

Choď len domov a spokojne spávaj. O deväť dní sa vyber na kráľovský zámok. Prídem ta aj ja. Krajčír odišiel teda domov a v pravý čas sa dostavil na zámok.

O chvíľu doletel bocian a klopal na oblok. Krajčier mu otvoril, braček dlhá noha vošiel opatrne dnu a dôstojne si vykračoval po hladkých mramorových dlaždiciach. V zobáku niesol dieťa krásne ako púpetko a to dieťa vystieralo rúčky za kráľovnou. Bocian jej ho položil do lona.

Kráľovná si ho pritúlila k sebe, bozkávala ho a tvár jej od radosti žiarila. A tak Krajčír dostal najstaršiu princeznú za ženu. No a zlému obuvníkovi kráľ rozkázal ušiť topánky, v ktorých mal Krajčír tancovať na svadbe. Aj tom mu rozkázali, aby sa hneď potom z mesta odsťahoval.

Ako zmyslov zbavený rozbehol sa obuvník do lesa a ktovie, čo sa s ním stalo, lebo ho od tých čias nik nevidel, ani o ňom nepočul.

Facebook

Whatsapp

Messenger Telegram