Silák Hans - Rozprávka bratov Grimmovcov

V doline medzi horami žil muž so ženou a mali jedno jediné dieťa. Raz ráno šla matka do hory nazbierať jedľového raždia a malého Hansa, ktorý mal iba dva roky, vzala so sebou. Bola jar a po hore sa jarabeli kvety. Hans naťahoval za nimi rúčky a matka šla s ním čoraz hlbšie do hory.

Zrazu vyskočili z krovia dvaja zbojníci, zdrapili matku aj s dieťaťom a odviedli ich hlboko do Čiernej hory, kde po celý rok človek ani nezablúdi. Údera žena na kolenách prosila zbojníkov, aby ju aj s dieťaťom pustili domov. Ale zbojníci mali kamenné srdcia, nič nedbali na jej prosby a plač a len ich hnali ďalej. Dve hodiny šli cestou necestou, predierali sa cez trnisté kríčie, kým nedošli k obrovskému skalisku, v ktorom boli kamenné dvere.

Zbojníci zaklpali a dvere sa vo chvíli otvorili. prešli dlhou tmavou chodbou a napokon sa ocitli vo veľkej jaskyni osvetlenej ohňom, čo horel v kozube. Po stenách viseli tam meče, šable a iné vražedné zbrane a blišťali sa vo svetle z kozuba. Uprostred jaskyne stál čierny stôl, za ktorým sedeli štyria ďalší zbojníci a za vrch stolom sedel ich kapitán. Keď uvidel ženu, podišiel k nej a prihováral sa jej, aby bola pokojná a nebála sa ich.

Nič zlé jej vraj neurobia a chcú od nej len to, aby sa im starala o domácnosť. Ak bude mať všade poriadok, nebude jej aj s dieťaťom u nich zle? Potom sa im dali najesť a ukázali im posteľ, kde budú spávať. Žena bola u zbojníkov dlhé roky a za ten čas Hans vyrástol a zmocnel.

Matka mu rozprávala rozprávky a zo Starej rytierskej knihy, čo našla v jaskyni, ho učila čítať. Keď mal Hans deväť rokov, urobil si z jedľového konára hrubý obušok a ukryl ho za posteľ. šiel za matkou a povedal jej, mamka moja, povedz mi už, kto je môj otec, lebo ja to chcem a musím vedieť. Matka mlčala a nechcela mu to vyzradiť, aby sa mu necnelo za domovom. Vedela aj to, že by zbojníci Hansa nikdy nepustili za otcom.

Pri myšlienke, že jej syn si nikdy otca nepozná, išlo jej srdce puknúť od ľútosti. Raz v noci, keď sa zbojníci vrátili zo zboja, vytiahol Hans spoza postele obušok, vstál si pred kapitána a povedal mu:„A teraz chcem vedieť, kto je môj otec. Ak mi to hneď a zaraz nepoviete, zrazím vás na zem.” Kapitán sa zasmial a vylepil Hanovi za ucho, až sa pod stôl skotúľal. Hans vstal, nepovedal ani slova, len si pomyslel, ešte rok a potom to skúsim ešte raz.

Po roku zase vytiahol obušok, poutieral ho od prachu, poobzeral si ho a povedal, ale je to riadny obušok. V noci prišli zbojníci, pili víno, krčach za krčahom a potom začali vešať hlavy. Han si doniesol obušok, znova si stál pred kapitána a pýtal sa ho, kto je jeho otec. Kapitán mu vylepil ešte väčšie za ucho, až sa zdrúzgal pod stôl.

No Hans bol raz dva zase na nohách a obuškom tak vyplatil kapitána i zbojníkov, že si ruky, nohy necítili. Mať stála v kúte celá uveličená synovou statočnosťou a silou. Keď Hans skončil túto robotu, šiel k matke a povedal jej, dostali, čo si zaslúžili, ale teraz chcem celkom vážne vedieť, kto je môj otec. Milý synček, povedala matka, poď, odídeme stadeto a budeme ho tak dlho hľadať, pokým ho nenájdeme.

Vzala kapitánovi kľúč od vchodu do jaskyne a Hans doniesol veľké múčne vrece. Nakládol doň zlato, striebro a všelijaké iné cenné veci. A keď bolo vrece plné, hodil si ho na chrbát. Opustili jaskyňu a Hanslen otváral oči, keď vyšli z tmy na denné svetlo.

Okolo seba mali zelenú horu a kvety a vtáky a nad tým všetkým svietilo mladé ranné slnko. Hans tam len stál a obdivoval všetko a vyzeral, akoby si to nevládal popratať do hlavy. Ka hľadala cestu domov a po niekoľkých hodinách blúdenia došli šťastne do Tichj doliny, kde stál ich domec. Otec sedel predo dvermi a rozplakal sa od radosti, keď spoznal ženu a počúval, že ten veľký chlapec je jeho Hans.

Dávno ich už oplakal, lebo si myslel, že nežijú. Hanz, hoci mal len 12 rokov, bol už o hlavu vyšší ako otec. Vošli všetci do izby. Len čo Hans postavil vrece na lavicu pri peci, celý domec začal praskať, lavica sa prelomila a potom sa preborila aj dlážka a ťažké vrece sa prepadlo do pivnice.„A to je zas čo?” zvolal otec.

Pozri, dom si nám zbúral. Milý otec, preto nech vás hlava nebolí, tišil ho hans. Lebo v tom vreci je viac majetku, ako treba na nový dom. A otec Hansom začali hneď stavať.

Keď nový dom stál, nakúpili statok aj role a pustili sa do gazdovania. Hans oral Polia a keď šiel za pluhom a zabáral ho do zeme, voli nemali skoro čo ťahať. Na druhú jar povedal Hansc, nechajte si všetky peniaze, len mi dajte ukovať poriadnu palicu. Keď bola palica hotová, odišiel z rodného domu do sveta.

Onedlho prišiel do hlbokého a temného lesa. Len tu zrazu počuje voľačo pukotať a chrapšťať. Obzrie sa a vidí jedľu od spodku až po vrchovec okrútenú ako povra. Zdvihol oči do výšky a uvidel tam veľkého chlapiska, čo držal v ruke vrchovec a otáčal ho ako vrbový prútik.

Hej, zvolal Hans. Čo ty tam hore robíš? Chlapisko odpovedal, včera som poznášal na kopu ryžové snopy a teraz si krútim povraz, aby som ich mohol zviazať. To už hej, povedal si Hans.

Aký je to silák? A zavolal mu, nechaj to tak a poď so mnou. Chlap zliezol na zem. Bol o dobrú hlavu vyšší ako Hans a ten nebol veruý.

“Odteraz sa budeš volať Jedľotoč,” povedal mu Hans. Vybrali sa spolu ďalej a keď prešli kus cesty, počuli niečo klopať a búchať, ale tak mocne, že sa pri každom údere zem triasla. O chvíľu došli k obrovskej skale, pred ktorou stál obor a pesťou odbíjal zo skaly veľké kusy. Keď sa ho Han spýtal, čo to vystrája, odpovedal mu:„Keď chcem v noci spať, prikradnú sa ku mne medvede, vlky a podobné potvory.

Sliedia okolo mňa, oňuchávajú ma a prebúdzajú. Chcem si teda postaviť dom, kde by som si mohol ľahnúť. a pokojne sa vyspať. No toto, povedal Hans. Takého murára by som aj ja potreboval.

Nechaj dom domnť Skalolam. Obor privolil a tak putovali cez horu už traja. Kade išli, tam sa divá plašila a utekala pred nimi. Podvečer došli do starého opusteného zámku, vošli dnu a uložili sa spať.

Ráno zišiel Hans do záhrady, celkom spustnutej, plnej trnia a buriny. Ako tak chodil po tej záhrade, vyskočila proti nemu divá sviňa. No Hans ju udrel palicou a omráčil ju. Potom si ju hodil na plece a vyniesol do zámku.

Napichli ju na ražeň, upiekli a do sýta sa najedli. Dohodli sa, že každý deň po poriadku pôjdu dvaja na poľovačku a jeden ostane doma a uvarí pre každého 9 funtov mäsa. Prvý deň ostal doma Jedlotoč a Hans so Skalolamom šli na poľovačku. Keď sa jedlotoč krútil okolo varenia, zjavil sa na zámku malý, starý a vyziabnutý mužíček a pýtal si mäso.

Prac ty chriašteľ, odpovedal mu jedľotoč. Načože je tebe mäso? No len oči otváral, keď sa ten malý šťúply mužíček vrhol na neho a pesťami ho tak tlkol, že sa nevládal ani brániť. padol na zem a ledva lapal dych. A chlápetko neodišlo, kým si na ňom nevylialo všetku zlosť.

Keď sa druhí dvaja vrátili z poľovačky, jedlotoč im nepovedal o starom mužíčkovi a bitke, čo utržil. “Zajtra ostanú oni doma,” pomyslel si. Nech aj oni skúsia na vlastnej koži toho prhkého srdoša. Už pri myšlienke na to si medlil ruky od radosti.

Na druhý deň ostal doma skalolam a povodilo sa mu takisto ako jedľotočovi. Chlápetko ho dotĺklo, lebo ani on mu nechcel dať mäso. Keď druhí dvaja prišli večer domov, jedlotoč pozeral skúmavo na skalolama. No obaja čušali, ani čo by sa dohovorili a mysleli si, nech aj Hans ochutná z tej polievočky.

Keď Hans, ktorý ostal doma na tretí deň, zberal penu z kotlíka, vošiel mužíček a akoby nič si pýtal kúsok mäsa. Han si pomyslel, je to taký bedár. Dám mu zo svojho dielu, aby som tých dvoch neukrátil. a podal mu hodný kúsok mäsa. Keď to trpaslík počul, pýtal si ešte a dobrosrdečný Hans mu dal a povedal, že je to pekný kus a že by mu to už malo stačiť.

Ale trpaslík si pýtal aj tretí raz. Ty nemáš hanby, povedal mu Hanz a už mu nedal nič. Zlostný trpaslík chcel naňho vyskočiť a zmastiť ho ako jedlotoča a skalolama. ale natrafil na nepravého. Han sa len tak ľavou rukou niekoľko ráz zahnal a trpaslík doslova zletel dolu schodmi.

Hans bežal za ním, ale potkol sa a padol naňho. Keď vstal, trpaslík už vzal nohy na plecia. Hans ho prenasledoval až do lesa a videl, ako vklzol do diery v skalátil, ale to miesto, kde mu trpaslík zmizol, si zapamätal. Keď prišli tí dvaja domov, čudovali sa, že Hans je taký svieži a spokojný.

Porozprával im, čo sa mu prihodilo. Nuž, ani oni už nevydržali a tiež mu všetko rozpovedali. Han sa smial a povedal im, dostali ste, čo ste si zaslúžili. Prečo ste boli takí lakomí?

A mali by ste sa hanbiť, že ste sa vy takí veľkí dali nabiť od trpaslíka? Potom si vzal kôš i povraz a vybrali sa všetci traja k otvoru, kade trpaslík vklzol do skaly. Hansa aj s palicou spustili v koši dolu. Keď Hans pristál na dne, našiel tam dvere.

A keď ich otvoril, našiel sa v jaskyni a uvidel prekrásnu pannu takú utešenú, že sa to ani vypovedať nedá. Sedel pri nej trpaslík a škľabil sa na Hansa ako šimpanc. Panna bola pripútaná na reťaz a pozerala na Hanca tak smutne, že mu jej prišlo náramne ľúto a povedal si:„Musím ju vyslobodiť z moci tohto zloducha.” svojou metrákovou palicou ho tak udrel, že trpaslík viac nevstal zo zeme. V tej istej chvíli spadli reťaze z krásnej panny a Hans hľadel ako očarený na jej nezvyčajnú krásu.

Panna mu potom povedala, že ona je princezná, ktorú divý gróf uniesol z domova a v tých skalách uväznil, lebo ho nechcela. Gróf prikázal trpaslíkovi, aby ju tu strážil a ten zlomyseľný škrčok jej ubližoval, kde len mohol. Hans usadil pannu do koša a prikázal, aby ju vytiahli. Prázdny kôž sa vrátil, no Hans tým dvom neveril a pomyslel si: “Už raz boli ku mne neúprimní a zatajili mi, že ich trpaslík zbil.

Ktovie, čo majú teraz za ľubom. Vložil do koša svoju palicu a dobre urobil, lebo keď bol kôž na polceste, povraz pustili. Keby Bol Han sedel v koši, bol by sa zabil. No teraz nevedel, ako sa z tej hĺbky dostať.

Rozhutoval tak i tak, ale na nič neprišiel. Je to smutné, vravel si, že po tom všetkom musím zahynúť tu dolu pod zemou. Ako tak chodil sem i tam, vošiel aj do komôrky, kde predtým sedela uväznená princezná. Tam si všimol, že trpaslík má na prste prsteň, čo sa bliští a trbliece.

Stiahol mu ho, nastokol si ho na prste skrútol, odrazu mu nad hlavou niečo zašumelo. Pozrel hore a videl tam vznášať sa jaskyných duchov. Povedali mu, že on je ich pán a pýtali sa ho, čo si želá. Han sa spočiatku zarazil, ale potom im povedal, aby ho vyniesli hore.

Hneď a zaraz ho počúvli. Keď bol vonku z jaskyne, nenašiel tam už nikoho. Ba aj zámok bol prázdny. Jedlotoč aj skalolam mu ušli a vzali so sebou aj krásnu princeznú.

No Hans skrútol prsteň. V tej chvíli stáli pred ním jaskyní duchovia a povedali mu, že tí dvaja sú už aj s pannou na mori. Hans bežal a bežal do úmoru, kým nedošiel na morský breh. Ďaleko uprostred mora zazrel lodičku, v ktorej sedeli jeho falošní druhovia.

Nazlostený skočil bez rozmýšľania do vody a začal plávať. No metráková palica ho sťahovala do hĺbky, takže sa skoro utopil. Ešte zavčasu si spomenul na prsteň, skrútol ho, hneď sa zjavili jaskyní duchovia a odniesli ho do ledičky. Keď sa porátal so zlými druhmi, odplával aj s krásnou princeznou, ktorú už druhý raz zachránil k jej otcovi a matke.

A bola veľká svadba, na ktorej všetci hodovali a veselili sa.

Facebook

Whatsapp

Messenger Telegram

Zdieľať

Prečítajte si 5-minútovú rozprávku

Starenka z lesa

Sedem havranov

Slama, uhlík a fazuľa

Učte sa jazyky. Dvakrát klepnite na slovo.Učte sa jazyky v kontexte s Childstories.org a Deepl.com.

Informácie pre vedeckú analýzu