Zlatá priadka - Rozprávka bratov Grimmovcov

Žil raz jeden chudobny mlyndr. Spivat si lihal vičšmi hladnyi ako najedeny, ale nežaloval sa. Mal totiž utešenii de£ru, vrtkdi priadku. Raz zablidil do mlyna sim kril, Miynšrovi nedalo, aby sa dečrou pred krilom nepopyšil, ved. neborik okrem dcčry inčho potešenia nemal.

»Pin kril, taki dievku nemi nik,” hvali sa. ,Hoc si na kolovritok aj slamu navije, napradie z nej zlati nit! vystatuje sa, Jen sa tak praši.

»Ked je, ako vraviš, prived dievča ku mne!” rozkdzal kril a viac sa o mlynira neobzrel.

HAHAHA

Čo mal nešfastnik robit? Poslal dečru na zdmok a tam ju hned do svetlice zavreli, kopu slamy navlščili a vraj ak z tej slamy do rana zlate nite napradie, stane sa kralovnou.

Mlynirova degra nevedela, čo si počat..,Nech sa stane, čo sa mi stat,” pomyslela si. , Zo slamy ešte nik zlato nenapriadol.”

O polnoci sa zjavivo svetlici mužiček, taky oškvarok, na piad ehlap. Vlasy strapat6, dva baranie rohy mu z hlavy trčia, ehvost mi cez laket prehodeny.

— Dievčinka, skadial si sa tu vzala? A čože si takd smutni,

AHA HAHAHA AHA AERO APA HE AEAAHHH AH

uplakani? – vyzvedal sa mužiček a mlynirova dečra mu všetko. poporiadku vyrozpravala.

—A čo mi diš, ked ti robotu do rana za teba vskonim? — Opstal sa na piad chlap.

– Ked ja nič nemam… – vzdyehlo si dievča. – Ale ak ehceš, tu maš, zober si moj ndhrdelnik.

Chlipitko zobralo nihrdelnik, sadlo si ku kolovratku, ten sa vrti, kriti, a zlata kopa rastie. Ked rano vstipil krat do svetlice, bola plna zlatej priadze.

– Dal som slovo, že si ta zoberiem za ženu, – povedal. – Ale toto bola iba sktiška, — kral dal odviest dievčinu do druhej svetlice a tam — ešte včičšia kopa slamy.

Ubožiatko si sadlo na stolček a čakalo, čo sa bude di Ked hodiny odbili polnoc, kde sa vzal, tam sa vzal, zjavil sa znovu mužiček na piad chlap.

— Čo mi diš, ak za teba zlato napradiem? – vyzvedal sa.

— Kedi ja nič nemam, ale ak chceš, tu miš prste, – dava mu dievčina zlaty prstienok. Mužiček si sadol ku kolovratu a do rina bola svetlica plna zlatej priadze. Kral bol od radosti cely bez seba, ale zlata sa mu mililo.

— Ak aj teraz zo slamy zlato napradieš, staneš sa mojou ženou. Ak nie, zmdrnim fa spolu s otcom, – vyhrdža sa kral, zavedie dievča s kolovrgtkom do obrovskej stodoly a tam ju zamkne. Ku dverim postavi straž.

Dievčina sedela na stolčeku pri kolovritku a vyčkavala na polnoc. Hodiny odbili dvandstu a mužiček sa zasa vypytuje, čo mu dievka podaruje, ak zo slamy do rana zlato napradie.

-Čo ti miim dat, ked už naozaj nič nemdm, – vzdyehla dobni mlynirova dečra.

—Tak mi sliib svoje prvonarodenč, – zvyskol krpanik.

Čo si malo dievča počat? Ak jej chlipiitko nepomože, kril ju vydi aj s otcom katovi. V nidzi dalo teda slovo.

Ked rano videl kril tolkč zlato, urobil, ako slibil, Oženil sa so zlatou priadkoua do roka sa preštastnej kralovnej narodilo utešenč dietatko.

Prešiel ešte ročik a kralovna už na slub davno zabudla.

hu-

Raz sa so synčekom v komnate bavkala, ked sa pred iou zjavi

ehidpitko. — Daj mi, čo je moje! — zvrieskol na piad ehlap. Kršlovni si synčeka pritiska k hrudi, že ho ona za nič na svete neda, nech ju radšej zmir — Nestojiš si za slovom, ale nedbim, Nechaim ti syna, ak do troch dni uhddneš moje meno. Ak nie, aj teba si zoberiem, budeš mi ženou, – chišpčitko duplo nožkou s kopstkom a už ho nebolo.

Krdlovni išla za kralom a iprimne mu yjavila, za akti cenu sa z nej zlata priadka stala. Kraf bedakal, že sa za skipost sim potrestal, a kedže mal ženu aj synčeka rad, ryehlo rozposlal poslov do všetkijeh kritov sveta, len aby zvedeli meno škriatka.

Rino, len čo slniečko nazrelo do palica, kde sa vzal, tam sa vzal, stoji pred kralovnou mužiček a vypytuje sa: — No čo, kraovni, už vieš, ako sa volim?

— Serviic, Gašpar, Jan, – hidala krdlovni, ale nič nevyhddala. Chlapik si šdehal ruky od radosti. Na druhy dež hidala krdlovna. znova, ale darmo. Meno potvory neuhadla.

—Ak zajira neuhddneš moje meno, budeš moja aj s krilovičom, – tešil sa chlapik a prepadol sa pod zem.

Na treti deli sa vratil aj poslednji posol, ktoreho kra s krdlovnou vypravili do sveta.

— Ako som tak kričal lesom, – rozprival krilovnej, – zazrel som domčirik. Pozriem cez obločik a pri ohnisku vidim naradovančho mužička v zelenom kabitiku. Poskakoval na jednej nohe.

Ža spieval si:

Z | —Ak uhddne moje meno, nechcem ju,

či | Ak ho neuhidne, vezmem ju.

Z. Moje meno Martinko Klingič.

Z | Kralovnii sa poslovi nevedela vynadakovaf a kril ho dal ra-

1 zom zlatom vyvažit. Teraz sa už kralovni mužička s kopstkami

S nemusela bat.

BOLI

| vedelo dočkat, kedy si

Na tretiu noc prikvitol chlapik s pierkom za klobiikom.

— Tak, krilovni, prišiel som si po teba a kriloviča.

— Najprv však budem hadaf, — povedala krilovni smelo. – Haidam sa mi poštasti. Zaboj? — hidala naoko.

— Ne, – tešil sa mužiček.

– Silvester.

— Nje. Podme, svadobni hostia čakaji, ivedie kralovni.

— Tak potom sa možeš volat iba Martinko Klingič!

— Čože? – zvrieskol mužiček. — To ti musel vyzradit sim pekelnik. Ved’ ja si ho najdem! kričal, dupal, až sa zem otvorila a Martinka Klingiča naveky zhitla.

ehliipiitko sa už ne-

Facebook

Whatsapp

Messenger Telegram

Učte sa jazyky. Dvakrát klepnite na slovo.Učte sa jazyky v kontexte s Childstories.org a Deepl.com.

Informácie pre vedeckú analýzu