Kocúr v čižmách -

Jeden mlynir mal troch synov, Ked sa stary mlynar pominul, synovia si rozdelili majetok

Najstaršiemu pripadol mlyn, strednčmu osol a pre najmladšieho už nič nezvjšilo, tak mu dali kociira.

– Čože si s tebou počnem? – vzdyehol si najmladši syn, ktorčho Matejom volali. – Sam si nemdm čo do tist položit, čimže ta, neborika, nachovim?

— Neboj sa, Matko, dobre bude, – prehovoril odrazu kocir Judskym hlasom. – Len mi ty uši vysokanske čižmy a velkč pevnč vrece, Uvidiš, neobanuješ!

Šuhaj neveril vlastnym ušlam, ked počul ti reč, ale urobil, ako mu kociir kdizal. Kocir si obul čižmy, prehodil vrece cez plece. a podho do sveta.

Kriča si, vykračuje, ked tu stretne zajaca.

— Kamže, kam? – vypytuje sa ho ušaty zvedavo.

—K vefkčmu piinovi, – zamiiaučal prefikany kocdr. — Aj teba by som zobral, ale musel by si mi nahnat aspofi dvadsatpii svojieh bystronohyeh bratov!

Zajac nadul ličiska a mocne zahvizdal. Kocir ani okom nemihol, a dvadsatpit bratov-zajacov stalo pred nim. Nešli ani diho, ani kritko, ked!zazreli pyšny zdmok. Kocir smelo zabrichal na okovanii branu.

— Kto tam? – zahrmela hradni straž.

— Posol piina Kociirovskčho! – zakričal koctir a čochvila si zastal pred krala, — Moj pan ti posiela dar, – uklonil sa prešibanj: kociir a ukdizal na zajace. Sluhovia polapali neštastne tvory a krat vystrojil bohatii hostinu. Koctirovi za podaninok napehali pinč vrece zlatiek a vybijanec sa pobral domov.

Ked došiel do mlyna, vysypal zlatky z vreca na dližku, vyzul si čižmy a vrece zavesil na klinec. Matej sa nestačil čudovat, ako.

| i | k tolkčmu zlatu prišiel.

– Zlata dost, no bude ešte viac, – povedal kociir, zvalil sa na pec a tyždeli iba smotanu z hrnca vylizoval.

Po nejakom čase vravi kociir Matejovi: – Obuj mi čižmy a daj vrece, idem ja znovu do sveta.

Kociir si vykračoval cestou-necestou, ked tu brnk! preletela mu popod nos prepelica.

— Kamže ideš, koctirik? – prihovorila sa mu milo.

—Na hostinu do velkčho zimku, – pochvalil sa ten.

—A či ma vezmeš so sebou?

— Čože by som fa nezobral, ak mi paiidesiat tvojich sestier naženieš, – usmieva sa kociir popod fizy.

Prepelica sa rozbehla po lese a čosi-kamsi prihnala piitdesiat sestričiek-prepeličiek.

Kociirisko sa prepeliciam potešilo a potom už vedno putovali, kym neprišli ku kralovskemu zamku.

— Pin Koctirovsky fa pozdravuje a posiela ti darček, – poklonil sa kocdr kralovi.

– Nej darček? – opjtal sa kril, a ked uvidel prepeličky, velmi sa zaradoval, Sluhovia hned vtaky polapali, kuchri chytro pašetya chutnii pečienku prihotovili a zdbava trvala do samčho rana, Po hodoch kra nasypal kocdiovi z vdačnosti pinč vrece dukatov.

—A ak sem zasa zablidiš, doved aj svojho pana, nech vidim, čo je zač, – vyprevadzal kocitra.

Doma kocdir vysypal dukšty na dližku, potom si vyzul čižmy. a vrece zavesil na klinec. Vyskočil na pec a tam polihoval, smotanu z misky vylizoval.

Po nejakom čase voli koctir pina na vohlady. Ten nechce. za svet ist, že nemi stice hby, ako sa on princeznej na oči ukiže?

— Len sa ty nič neboj, – teši ho kociir. — Chystaj sa na cestu, ved už diko bude.

‘Navela sa dal Matej presvedčit. Kričajti vedno svetom, a ked’ už hradne cimburie videli, kiže kociir šuhajovi, aby sa v jazierku.

vykripal. Len čo vošiel mlidenec do vody, sehyti mu koctir starč ošiichanč hdby a kamsi odvlečie, Potom sa prefikany kocir kom rozbehol do zdmku, že jeho mladčho pana po ceste ozbijali zbojnici, Kri! sa nalakal, rjehlo sadol do koča a nahlilsa po vznešenčho hosta so skvostnym odevom.

– Pain Kocirovskj, čo si žiadaš za dary, čo si mi poslal? – Opstal sa krat, ked už vzdeneho hosta usadili k bohato prestre-

| temu stolu.

— Veličenstvo, iictivo prosim o ruku vašej spanilej dečry, uklonil sa Matej, ako ho kocur po ceste naučil.

— Nuž, ked ti padla do oka, nedbiim, rad ti ju dim, – potešil sa kril, že ju pyta taky urodzeny pan. Ani princezna nebola proti. Kral teda nemeškal a hned dal vystrojit hrdii svadbu.

Nejaky čas zostali mladi na kralovskom dvore, no krak bol ndramne zvedavy, do akčho zdmku si vdal dečru.

– Ach, ja neštastnik, čo teraz urobim? – žialil Matej. – Princezna ani z koča nevyjde, ked’ zazrie stary mlyn s deravou strechou, ba ani ten nie je mčj.

— Nič sa ty len neboj, — utešuje si pina kocir. Dal zapriahnut do hintova a sim bežal popredku. Pribehli k širemu polu a tam sedliaci žito kosia.

— Gazdovia! — voli vybijanec. — Ked tadialto bude krglovskg sprievod prechdidzata opytaji sa, čie sti to polia, povedzte, že mladeho pina Kociirovskčho. Potom ma každy po zlatke!

enci prislibili a kociir bežal dalej. Uteka a na velkej like idi pastierov, čo byky pasli

– Hej, ehlapi!- kriči koctir. — O ehvilu tadialto prehrmi krdlovsky koč, ked sa opitajii, čie byky to pasiete, povedzie, že mladeho paina Koctirovskčho. Za odmenu každy po dukite dostanee! – potiča ich koeir a utek dalej. Napokon stretne kraviarov, ako kravky na pašu ženi.

— Kraviari, kraviari, ak sa vas z kralovskčho sprievodu opytaji, čle kravky to pasiete, povedzte, že pdna Kociirovskčho, a každy po toliari dostane! – slubuje kociir, Navela pribehol k čarodejnikovmu zamku a ten prave hostinu chysta, Kuchdri vyvarajti, vypekaji, sluhovia stoly prestierajii.

– Hej, čarodejnik, pre koho to hostinu chystaš? — uklafia sa kociir.

— Idem sa oženit s ježibabou z Čierneho lesa, – vravi starec.

—A je pravda, čo sa o tebe povriva, že sa vieš premenit na bdrsakčho tvora? — vypytuje sa koctir,

– Pravdaže, – ehvasce sa ježibibel.

— Aj na leva? – poktiša kociir.

—To je najmenej! — čarodejnik urobil kotrmelec a na kociira vyciera papulu ozrutnč levisko.

– To naozaj nik nedokdže, — jachce kociir, – ale radšej sa premeli na myši

Levisko urobilo kotrmelec a na dlažke pišti malička sivasta myš. Koctir chijap! a už bolo po nej.

PREROKA

Potom kocttr služobnictvu oznimil, že od tejto chvile patri zimok mlademu panu Koctirovskemua všetci do jednčho mu musia vernost odprisahaf, inak im bude beda

Za ten čas dohrmel kralovsky koč k širočiznčmu polu.

— Čieže je to pole? – bol zvedavy kril.

— Čieže by bolo, predsa pina Kocirovskčho! – zakričali kosci, ako kocdrovi prislibili, a naradovany kra im dal po zlatke. Onedlho hrmi koč popri bskoch.

– Komu patria tieto statnč byky? — pyta sa kril a byčiari odpovedajti rovnako ako kosci.

Naradovany kra im dal za odpoved! po dukite. Napokon dojachali ku kraviarom.

— Čie je to vypasenč stido? – vola kral. 4. -Predsa pina Kocirovskčho, – ukldiiajii sa kraviari a za od- 18 $ poved si každy do sdry po toliari strka.

Fi ž

Kral’sa už potom ani velimi nečudoval, ked ho na schodisku hrdčho zimku vital kocir,

Ak mid zat tofke sidda, prečo by nemal aj pyšny zdmok?« myslisi. Kri? bolspokojnj, že dečru tak dobre vydal, a Matej zasa, že kedysi takčho prešibanca zdedil. Z vdačnosti dal vernčmu koedrovi ušit novč čižmy.

Ked’ kril zomrel, stal sa krilom chudobnj mlynirov syn a kociir jeho prvsm ministrom.

Facebook

Whatsapp

Messenger Telegram