Majster zlodej - Rozprávka bratov Grimmovcov

Jedného dňa sedel pred chudobnou chalúpkou starec so starenkou a trocha po robote oddychovali. Len tu zastal pred nimi nádherný koč, do ktorého boli zapriahnuté štyri tátoše. Z koča vystúpil skvostne vyobliekaný pán. Sedliak vstal, pristúpil k Pánovi a opýtal sa ho, čo si želá a čím mu môže poslúžiť.

Cudzinec podal starcovi ruku a povedal: “Nič iné nechcem, len raz si zajesť vašej vidieckej stravy. Pripravte mi zemiaky tak, ako ich vy jedávate. Potom si sadnem za váš stôl a z chuti si zajem.” Sedliak sa usmial a povedal,”Vy ste dozista gróf alebo knieža, ktovie, či nie vojvoda a vznešení páni majú niekedy také chúťky, ale želanie vám poľahky splníme.” Žena šla do kuchyne a dala sa zemiaky umývať a strúhať, lebo chcela uvariť také knedle, aké jedajú na dedine. Kým varila, povedal sedliak cudzincovi: „Poďme za ten čas do záhrady.

Mám tam ešte trocha roboty.” Už predtým si gazda vykopal v záhrade jamy a teraz chcel stromky sadiť. “A nemáte deti?” pýtal sa cudzinec. “čo by vám pri robote pomohli?” “Nie,” odpovedal sedliak. “Mali sme síce syna,” doložil, ale ten nám už dávno odišiel do šíreho sveta.

Bol to nepodarený chlapec, ináč múdry a bystrý, ale nič sa nechcel učiť a vystrájal samé darebáctva. Nakoniec ušiel a od tých čias sme o ňom nepočuli. Starec vzal stromček, postavil ho do jamy a zatĺkolu kolík. Keď k stromčeku poprihrňal zem a dobre ju udlapčil, dolu, hore i v prostriedku ho slameným povrieslom mocne priviazal ku kolíku.

“Povedzte mi,” ozval sa pán, “pečo aj ten krivý a hrčovitý strom, čo sa tamto v kúte krčí skoro až po zem, tiež nepriviažete ku kolu, aby rovno rástol?” Starec usmial a povedal:„Pán môj, rozprávate tak, ako rozmýšľate. Vidieť, že sa záhradníctvom nezaoberáte. Tam ten strom je starý a taký dokrivený, že ho už nikto nevyrovná. Stromy treba privezovať, kým sú mladé.” “Tak je to aj s vašim synom,” povedal cudzinec.

Keby ste ho boli priveäzovali, kým bol ešte mladý, nebol by ušiel. Teraz už iste on stvrdol a dokrivil sa. Do zaista, prikývol starec. Je to už dávno, ako odišiel a iste sa veľmi zmenil.

Poznali by ste ho, keby sa tu ukázal? Pokračoval cudzinec. „Podľa tváre ťažko,” odpovedal sedliak. Ale na pleci má materinský znak, čo vyzerá ako šošovička.

Keď to povedal, cudzinec si vyzliekol kabát, obnažil si plece a sedliakovi ukázal šošovičku. No toto, zvolal starec. Tak ty si môj syn. Srdce mu zaplavila láska k navrátenému dieťaťu.

Ale pokračoval, ako ty môžeš byť mojím synom? Veď z teba sa stal veľký pán a žiješ v bohatstve a blahobyte. Ako sa ti to podarilo? Ach, otec, odpovedal syn.

Mladý stromček nebol priviazaný k nijakému kolíku a krivo rástol. Teraz ho už nikto nenarovná. Pýtaš sa, ako som toto všetko dosiahol? Stal som sa zlodejom.

Ale neľakaj sa, ja som majster zlodej. Pre mňa nie je prekážkou ani zámka, ani haspra. Čo sa mi zažiada, všetko je moje. Nemysli si, že kradnem ako dajaký obyčajný zlodej.

Ja okrádam iba boháčov. Chudobní ľudia sa ma nemusia báť. Tým skôr dám, akoby som od nich niečo vzal. Bao, čo by som mohol mať bez námahy, lsti a zručnosti, sa nedotknem.

Ach, syn môj, povedal otec, aj tak sa mi to nepáči, lebo zlodej ostane zlodejom. A vravím ti, toto sa dobre neskončí. Zaviedol ho k matke a tá, keď počula, že je to ich syn, rozplakala sa od radosti. No keď jej povedal, že z ich syna sa stal majster zlodej, zalomila rukami a dva potôčiky slĺz jej stekali dolu tvárou.

Napokon povedala,”C sa stal zlodejom, aj tak je to môj syn a moje srdce sa ho predsa len dočkalo.” Sadli si za stôl a syn znova jedol s rodičmi jednoduché jedlo, ktoré už dlho nemal v ústach. Otec povedal,”Keď sa náš pán Gróf zo zámku dozvie, kto si a čím sa živíš, nevezme ťa už na ruky a nepopestuje ako vtedy, keď ťa držal na krste, ale ťa dá obesiť.”Nebojte sa, otec môj, nič mi neurobí, lebo ja sa rozumiem svojmu remeslu. Ešte dnes pôjdem sám za ním.” Keď prišiel večer, sadol si majster zlodej do koča a zaviezol sa na zámok. Gróf ho prijal s náležitými poctami, lebo ho pokladal za nejakého vznešeného pána.

No keď sa cudzinec predstavil, gróf zbledol a hodnú chvíľu sa nezmohol ani na slovo. Napokon povedal„Ty si môj krstný syn, preto budem k tebe milostivý a zhovievavý. Chváliš sa, že si majster zlodej, tak tvoje umenie vyskúšam. Ale ak v skúške neobstojíš, čaká ťa šibenica.

Pán Grof, odpovedal majster zlodej. Uložte mi tri úlohy a nech sú čo najťažšie. No ak ich nevykonám, urobte so mnou, čo chcete. Gróf sa na chvíľu zamyslel, potom povedal, teda, po prvé, ukradneš mi zostajne môjho obľúbeného koňa.

Po druhé, mne i mojej manželke odnesieš v noci z postele plachtu, na ktorej budeme ležať, ale tak, aby sme nič nezbadali. A okrem toho mojej manželke stiahneš z prsta obrúčku. A po tretie a posledné ukradneš z kostola farára aj s kostolníkom. Dobre si všetko zapamätaj, lebo ti ide o život.

Majster zlodej sa vybral do najbližšieho mesta. Od starej sedliačky si kúpil šaty a obliekol si ich. Tvár si potom zafarbil nahnedo, dokonca aj vrásky si primaľoval, tak že by ho nik nespoznal. Nakoniec si do súdka nali starého uhorského vína, do ktorého zamiešal silný uspávací prostriedok.

Súdok si uviazal do plachty, batoh hodil na chrbát a neistým knísavým krokom sa pobral na zámok. Bola už tma, keď tado došiel. Na dvore si sadol na kameň, rozkašľal sa ako stará dýchavičná žena a medlil si ruky, aničo by ho ozabalo. Pred konskou maštaľou ležali okolo ohňa vojaci.

Jeden z nich si všimol starenú a zavolal jej, bližšie, stará mať, zohrej sa u nás. Iste nemáš ani kde prenocovať a vyspíš sa, kde príde. Starena pridrobčila bližšie, prosila vojakov, aby jej pomohli zložiť z chrbta batoh a sadla si k ohňu. Čo máš v tom súdku, stariga?

Pýtal sa jeden vojak. „Dobré vínko,” odpovedala. Živím sa tým, že ho predávam. Za peniaze a dobré slovo dám aj vám poháriku.

„Sím,” povedal vojak a keď si upil, zvolal:„Vínko je naozaj dobré. Dám si ešte za pohárik.” Kázal si ešte naliať a ostatní za ním. “Hej, kamaráti,” zavolal vojak aj tým, čo sedeli v maštan. “Je tu taká starká, ktorá predáva víno, čo je také staré ako ona sama?” Poďte si vypiť.

To vás zohreje lepšie ako náš oheň. Starena vniesla súdok do maštale. Aby bol kráľov kôň v bezpečí, jeden vojak si sadol do sedla, druhý držal v ruke uzdu a tretí chytil koňa za chvost. Starena im nalievala, koľko si žiadali, pokým prameň nevyschol.

Netrvalo dlho a jednému vypadla uzda z ruky. Zviezol sa na zem a začal chrápať. Druhý pustil chvost, ľahol si a chrápal ešte hlasnejšie. Ten, čo sedel v sedle, ostal tam síce sedieť, ale s hlavou na konkej šíi zaspal a fučal ako kovácky mech.

Vojaci pred odvermi už dávno pospali, ležali na zemi a ani sa nepohli, ani čo by skameneli. Keď majster zlodej videl, že sa mu všetko podarilo tak, ako chcel, dal vojakovi do ruky na miesto uzd povraz a tomu druhému, čo držal chvost, slamený vecheť. Ale čo si počať s tým, čo sedel na konskom chrbte? Zhodiť ho nechcel, lebo by sa zobudil a porobil krik.

Ale aj s ním si poradil. Odopol sedlo, povrazmi, čo viseli na stene, sedlo mocne zviazal a vytiahol aj so spiacim jazdcom do výšky. Potom obkrútil povrazy o zárubňu a dobre ich upevnil. koňa celkom ľahko odviazal, no neodvážil sa s ním prejsť len tak bez všetkého po kamenných dlaždiciach na dvore, aby ho na zámku nepočuli. Preto mu ešte v maštali obkrútil kopytá starými handrami, obozretne ho vyviedol na dvor, vyšvihol sa naň a odsváľal zo zámku.

Na svitaní sa majster zlodej prihnal na ukradnutom koni znova pred zámok. Gróf práve vstal a pozeral z obloka. Dobré ráno, pán Grov, zavolal mu zlodej. Tu je váš kôň, ktorého som šťastlivo vyviedol zo stajne.

Choďte len pozrieť, ako pekne vaši vojaci ležia a spia. A keby sa vám neťažilo vojsť do maštale, uvidíte, ako pohodlne sa uvelebili strážcovia vášho koňa. Či chcel, či nechcel, Gróf sa napokon zasmial a povedal, prvá úloha sa ti podarila, ale s druhou nebudeš mať také šťastie. A vystríham ťa.

Ak ťa prichytím ako zlodeja, aj zaobchádzať budem s tebou ako so zlodejom. Keď si grófka líhala večer do postele, tuho stisla ruku, na ktorej mala obrúčku. Gróf ju upokojoval. Všetky dvere sú zamknuté a zahasprované.

Ja ostanem hore a počkám si naňho. Ak sa odváži ukázať v obloku, zastrelím ho. No majster zlodej zašiel po tme pod šibenicu, z povraza odrezal nejakého chudáka, čo tam visel a na chrbte ho odniesol do zámku. Pred oblok na gróvkinej spálni postavil rebrík.

Mŕtveho si posadil na plecia a stúpal hore rebríkom. Keď vystúpil tak vysoko, že sa hlava mŕtveho zjavila v obloku, gróf, ktorý striehol v posteli, vystrelil naňho z pištole. Majster zlodej pustil mŕtveho na zem, potom zostúpil dolu rebríkom a schoval sa v kúte. Noc bola jasná, lebo svietil mesiac a tak zlodej zreteľne videl, ako aj gróf zišiel po rebríku a mŕtveho zaniesol do záhrady.

Tam začal kopať jamu, do ktorej ho chcel zahrabať. Teraz je vhodná chvíľa, pomyslel si zlodej. Sviško sa prešmykol zo svojho úkrytu k múru a hore rebríkom rovno do grófkinej spálne. Milá žena, napodobňoval Grófov hlas.

Zlodej je mŕtvy. No je to predsa len môj krstný syn a skôr šibal ako zloduch. Nerád by som ho dal na pospas verejnej potupe. Aj chudákov rodičov mi je ľúto.

Chcem ho ešte pred brieždením sám v záhrade pochovať, aby sa to nerozchýrilo. Daj mi plachtu, zakrúti mŕtvolu do nej a zahrabem ju do jamy. Grófka mu dala plachtu. A vieš čo, pokračoval zlodej.

Buďme veľkodušní. Daj mi aj prsteň. Ten nešťastník obetoval svoj život. Nech si ho vezme do hrobu.

Grófka nechcela Grófovi protirečiť a hoci nerada, stiahla si z prsta prsteň a podala mu ho. Zlodej sa s obidvoma úlovkami náhlil preč a šťastlivo došiel domov ešte skôr, ako Grof dokončil v záhrade hrobársku robotu. Na druhý deň ráno hľadel Grof vyjavenie na majstra zlodeja, keď mu doniesol plachtu aj prsteň. Vari vieš čarovať?

Čudoval sa. Kto ťa vyhrabal z hrobu, do ktorého som ťa sám položil? Kto ťa znova oživil? Mňa ste ta nezahrabali, odpovedal zlodej, ale nejakého bedára zo šibenice.

A dopodrobna vyrozprával Grófovi, ako to urobil. Gróf musel uznať, že je bystrý a prefíkaný zlodej. No, ešte si všetko nepreskákal, doložil. Ešte máš vykonať tretiu úlohu.

Ak sa ti to nepodarí, tak ti už nič nepomôže. Majster zlodej sa len usmial a nepovedal na to nič. Keď nastala noc, prišiel s velikánskym vrecom na chrbte, s batôškom pod pazuchou a s lampášom v ruke ku kostolu. Vo vreci mal raky a v batôšku krátke voskové sviečočky.

Na cintoríne si sadol na zem, z vreca vybral raka, na chrbát mu prilepil sviečočku, zažal ju a potom položil raka na zem. vybral z vreca druhého, aj tomu prilepil sviečočku a pustil ho, aby liezol po zemi. Tak pokračoval, kým všetky raky nevypustil. Na to si obliekol dlhé čierne rúcho, čo vyzeralo ako mnížská kutňa, a prilepil sivú bradu. Keď sa takto prestrojil, že by ho nikal, šiel do kostola a vyšiel na kanceľ.

Hodiny na veži práve 12. Keď odznel posledný úder, zvolal mocným zvonivým hlasom:pčúvajte, hriešni ľudia, koniec sveta prišiel a súdny deň sa blíži. Počúvajte, počúvajte, kto chce ísť so mnou do neba, toho vopchám do vreca. Ja som Peter, čo otvára i zatvára nebeskú bránu.

Pozrite, tam vonku chodia po cintoríne mŕtvi. Poďte, poďte všetci do vreca, lebo koniec sveta sa blíži. Jeho krik sa rozliehal po celej dedine. Farár s kostolníkom, ktorí bývali pri kostole, ho počuli prví.

Keď zbadali svetielka, čo sa premávali po cintoríne, usúdili, že sa niečo stalo a vošli do kostola. Chvíľu počúvali tú čudnú kázeň. Potom kostolník pozrel na farára a povedal:„Nebolo by vari zle, keby sme využili príležitosť a ešte pred súdnym dňom sa takto ľahúčko dostali do neba. Mááte pravdu,” odpovedal farár.

Aj ja si to myslím. Ak máte chuť, vyberte sa teda na tú cestu. Dobre, odpovedal kostolník. Ale vy, pán farár, máte prednosť.

Ja pôjdem hneď za vami. Farár vykročil a vyšiel na kanceľ, kde majster už otváral vrece. Najprv doň vliezol farár, za ním kostolník. Majster zlodej hneď vrece dobre zaviazal, chytil ho a dolu schodmi vliekol z kancľa.

Keď hlavy obidvoch bláznov narážali na schody, zavolal im: “Teraz prechádzame cez hory a doly.” Takto ich vliekol aj cez dedinu a keď ich preťahoval cez mláky, zavolal im:„A teraz ideme cez mokré oblaky.” Keď ich nakoniec ťahal hore schodmi na zámok, oznamoval im:„Teraz vystupujeme po nebeských schodoch a čo chvíľa budeme už v predsieni.” Keď došiel s vrecom na zámok, vopchal ho do holubníka a keď sa holuby vyplašili a trepali krídlami, zavolal im:„Počujete, ako sa anjeli radujú a trepocú krídlami?” Potom zatisol závoru a odišiel. Ráno sa vybral za grófom a povedal mu, že už splnil aj tretiu úlohu a farára ich s kostolníkom odviedol z kostola. Kde si ich nechal? Vyzvedal sa Pán.

Ležia vo vreci vo vašom holubníku a nazdávajú sa, že sú v nebi. Grov vyšiel hore a presvedčil sa, že zlodej vraví pravdu. Keď farára i kostolníka vyslobodili z väzenia, povedal mu:„Ty si naozaj zlodej nad zlodejov a vyhral si. Tentoraz si so svojimi huncústvami vyviazol so zdravou kožou.

Ale dobre ti radím. Ber sa preč z môjho panstva. Ak sa tu ešte raz ukážeš, rátaj s tým, že ťa povýšime na šibenicu. Majster zlodej sa rozlúčil s rodičmi a pobral sa zase do šíreho sveta.

A od toho dňa už o ňom nikto nepočul.

Facebook

Whatsapp

Messenger Telegram

Učte sa jazyky. Dvakrát klepnite na slovo.Učte sa jazyky v kontexte s Childstories.org a Deepl.com.

Informácie pre vedeckú analýzu