O kráľovnej so striebornými rukami - Rozprávka bratov Grimmovcov

Pozor: toto je strašidelný príbeh.

fažko chora dievčina a nemožu ju vyliečit nijakymi liekmi.

– Blazni! – opat zvolal vtak. – Dievčina ochorela preto, lebo si žaba pod schodmi do pivnice urobila hniezdo z pramefja jej vlasov. Ak dievčine vratia jej vlasy, zaraz vyzdravie.

– A nakoniec rozpraval o človeku, ktory žije pri rieke a stažuje sa, že musi prenašat pocestnych z jed-

, nčho brehu na druhy.

– Hlupak! – skrikol vtak Grif. – Keby niekoho zložil uprostred rieky, už nikdy by nemusel nikoho prenašat.

Na svitani vtak Grif vstal a odletel ulovit si čosi na ranajky. Janko aj s vytrhnutym perom vyliezol spod postele. Vypočul si odpovede na všetky tri otazky, ale gazdina mu ich pre istotu zopakovala, aby ich nezabudol. Janko sa s iou rozličil a vydal sa na spiatočnu cestu.

Najprv prišiel k rieke, kde chlapisko prenašalo po-

cestnych. Ked ho obor uvidel, spytal sa ho, čo sa dozvedel.

– Poviem ti, ked prejdeme na druhy breh, – odpovedal mu Janko.

Obor si ho vyložil na plecia a prešiel s nim cez rieku. Len čo Janko zacitil pod nohami pevnii zem, vyrozpraval mu všetko, čo sa dozvedel.

Potom pokračoval v ceste, a ked sa zotmelo, prišiel do zamku, v ktorom byvala chora dievčina. Už ani nechodila, a tak si ju Janko wyložil na chrbat a zišiel s fiou pod pivnične sehody. Pri poslednom schode našiel pramefi vlasov a odovzdal jej ho. Len čo sa ho dievčina dotkla, zaraz vyzdravela a rjchlo vybehla hore schodmi, poskakujuc a tancujtic od radosti.

Preštastni rodičia nevedeli, ako sa mladencovi odvdačit. Pripravili slavnostni večeru a obdarovali ho množstvom zlata a striebra.

Janko sa ponahfal, lebo sa chcel čim skor vratit do kralovskeho zamku, a tak sa hned wydal na cestu. Rano dorazil k zamku, v ktorom u privetiveho majitela starej

truhlice stravil prv noc. Zašiel do drevenej kolne a za dverami pod kopou dreva, začal hladat klič. Ked ho našiel, odovzdal ho zamock6mu panovi a ten sa naramne potešil.

– Pod, len pod! – pozyval Janka.

Odomkol staru truhlicu a z hrby zlatiek mu dal za velku hrst. Potom ho ešte obdaroval kravami, ovcami i koiiom, aby sa mu pohodlnejšie putovalo.

A tak sa do kralovskeho zamku Janko doniesol na koni, priviezol striebro a zlato a priviedol aj darovan6

Ii a spytal sa mladenca,

– Vtšik Grif tak obdaruje”každeho, kto ho navštivi, dpovedal Janko. Nenasytny vladar si pomyslel, že musi využit priležitost a navšt A rifa. A tak sa vydal na cestu. Prišiel až na breh rieky, a kedže bol prvy, čo prišiel obtovi po Jankovej radejpod ruku, zhodil ho obor uprostred ieky do vody. Odvtedy musel sebecky kral prenašat poestnjeh z jednčho brehu na druhy a už sa nikdy nevrail do svojho kralovstva. Jankojsa gi s princeznou a stal sa kralom.

Bol raz jeden chudobny mlynar. Bieda ho kvarila čoraz vačšmi, až napokon celkom schudobnel. Zostal mu len mlyn a za mlynom košata jabloti.

Jednšho dia sa vybral do hory narubat drevo, že ho preda, lebo jeho rodina už nemala čo do ust vložit. Od usilovnej prace mu na čelo wystupil pot. Rubal a rubal do velkeho pija, ked tu zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, zastal pred nim starši muž s tmavymi iskrivymi očami a takto sa mu prihovoril:

– Prečo sa tolko trapiš, mlynar? Urobim z teba bohača, ak mi slubiš, čo maš teraz za mlynom.

– Čo ing by to mohlo byt ako moja jabloči? Je krasna, ale za bohatstvo by som ju oželel, – pomyslel si chudobny mlynar a sihlasil.

– Dobre, o tri roky si pridem po to, čo mi patri, povedal neznamy s posmešnym uišklabkom a odišiel.

Mlynar sa spokojne pobral domov. V iistrety mu vybehla žena a cela znepokojena sa vypytovala:

– Čo sa to robi? Kde sa u nas vzalo tolk bohatstvo? Odrazu sli truhlice pine penazi, a dnu predsa nik nevošiel.

– Ano, je to čudne, – vravi mlynar. – V lese som stretol neznameho človeka, ktory mi ponukol velke bohatstvo, ak mu dam to, čo nam stoji za mlynom. A vzadu rastie jablofi. Ti vari možeme oželiet?

– Čo si to urobil, neštastnik! – zvolala prefaknuta žena. – To bol určite nejaky pekelnik. Nemal na mysli jablofi, ale našu dceru, ktora za mlynom čisti humno.

Chudobneho mlynara velmi zarmutila ženina zvest a od žialu si začal trhat vlasy. Vybehol na cestu, aby našiel čerta a zrušil dohodu, no marne. Celi noc sa tulal lesom a už svitalo, ked ho našiel skryteho v huštine.

– Vypočuj mal – prosil ho mlynar. – Zruš našu dohodu! Vezmi si spait svoje bohatstvo! Nechcem ho! Myslel som, že ti slubujem jablon.

– Slub je slub, – odpovedal čert. – Ked nadide čas, musiš ho dodržat:

Roztrpčeny a sklučeny mlynar sa vratil domov. Jeho degra bola vefmi pekna a vesela dievčina s dobrym

srdcom, ktora svojho otca nadovšetko milovala. Ked jej wyrozpraval, čo sa mu prihodilo, zosmutnela.

– Netrap sa, otecko, – utešovala ho. – Verim, že ked pride ta osudna cbvila, Boh nam pomože.

Tri roky ubehli ako voda, až nastal defi, ked si mal po fu čert prist. Dievčina zišla k prameru čistej vody, poumyvala si tvar, ruky i nohy a potom sa vratila domov. Kriedou okolo seba nakreslila kruh a čakala na čerta.

Na usvite vskutku prikvitol.

– Vezmi si radšej mia, – zaprisahaval ho mlynar.

Ale čert bol neoblomny.

– Nie, chcem tvoju degru! – trval na svojom.

No nijako sa nemohol k dievčine približit, lebo ju chranila čista pramenista voda a kruh, ktory kriedou namalovala okolo seba.

Ked čert videl, že sa k nej nedostane, naramne sa rozhneval a prehovoril hrozivym hlasom:

– Nemam nad fiou moc, lebo sa umyla v pramenis- JA! rest ostane tvoja degra bez riik a ty sa bu-

RR A

A deš musiet o iu do smrti s! starat.

Pri myšlienke na neštastie, ktor6 postihlo došru, pochytilo mlynara zufalstvo a nekonečny smutok. Ked čert zmizol, podišiel otec k dievčine a vzlykaide jej povedal:

– Odpust mi, dcera moja, všetko zlo, čo som ti sposobil. Bieda mi zaslepila oči, no vdaka tebe nas obklopuje bohatstvo. Do smrti ta budem chovat ako v bavinke a moje ruky budu tvojimi.

Ale dievčina odpovedala rozhodnym hlasom:

– Nemožem tu zostat, lebo by som ti ustavične pripominala naše trpk6 neštastie. Odidem, hadam sa najdu dobri ludia, ktori sa nado mncu zlutuju.

Nepomohol plač ani zaprisahavanie rodičov, a ked vyšlo slnko, dievčina

opustila rodny dom. Kračala cely defi, až nastal večer a ona sa ocitla pred kralovskou zahradou. Vo svite mesiaca zbadala, že v nej rastu stromy, obsypan6 nadhernymi plodmi. Zahradu však obklopovala vodna priekopa. Ked- Že cely defi nič nejedla, mučil ju velky hlad.

– Ach, kiežby som tak mohla vojst a zjest čo len kiisok ovocia! Inak tu vari zahyniem, – rozmyšfala dievčina.

Znenazdajky sa zjavila biela priezračna postava sta anjel, zdvihla stavidlo a priekopa razom vysehla. Dievčina cez fiu polahky prešla do zahrady. Podišla k hruške, obsypanej štavnatymi plodmi, netušiac, že je to kralov oblubeny strom, približila sa k najkrajšiemu plodu a

priamo ustami zjedla len tolko, aby si utišila hlad. Potom sa skryla do krovia a unavena zaspala.

Kralov zahradnik to všetko pozoroval z okna, ale neodvažil sa nič povedat ani urobit, lebo si myslel, že si to duchovia.

Na druhy defi rano sa kral prechadzal po zahrade a zastavil sa pri svojom najmilšom strome. Zrazu zbadal, že chyba najkrajši plod. Spytal sa zahradnika, čo sa stalo.

– Včera v noci sem vošiel nejaky duch bez ruk, odpovedal zahradnik, – a zjedol hrušku. Jedol priamo Uistami. Za nim kračala akasi biela zahalena bytost, ktora predtym nadvihla stavidlo. Neopovažil som sa ani muknut, a už vonkoncom pohnit, lebo vyzerali nadprirodzene. Len čo duch bez ruk zjedol hrušku, odobral sa ku kroviu na konci zahrady.

– Ak to všetko bolo tak, ako vraviš, chcel by som to vidiet na vlastne oči. Dnes večer budem stražit s tebou.

Po zotmeni sa kraf so zahradnikom pobrali do za-

hrady. Sadli si pod hrušku a pozorne sledovali, čo sa bude diat.

O polnoci vyšla z krovia dievčina a opat pristupila k hruške. Pomaly zjedla cely plod. Biely prizrak stal pri nej, akoby ju ochrafioval.

Obaja stražcovia ostali sta zakliati, s Užasom pozorovali dievčinu i jej ochrancu. Napokon si kraf dodal odvahu, vstal, pristupil k nim a spytal sa:

– Si duch, alebo človek?

Dievčina mu odvetila.

– Nie som duch, ale ubohy človek, ktorgho všetci opustili. – Ak ta všetci opustili, ja ta neopustim, – odpovedal kral.

Odviedol si dievčinu do zamku a ponukol ju jedlom i pitim. A kedže bola pekna, mila a šlachetna, zalubil sa do nej a prikazal kralovskym zlatnikom, aby jej zhotovili strieborne ruky. Rozhodol sa, že si ju vezme za ženu, a čoskoro sa aj slavila svadba.

Manželia prežili štastny rok, ale potom kraf musel odist do vojny. Kedže kralovna čakala dieta, kraf zveril svoju mladi ženu do opatery matke:

– Ked sa dieta narodi, opatruj ich ako oko v hlave a hned mi pošli spravu.

Čoskoro mlada kralovna porodila peknč dietatko a matka sa poponahlala napisat svojmu kralovskemu synovi radostni zvest. Odovzdala list poslovi. Ale cesta na bojisko bola diha, a tak posol zastal na brehu riečky, že si oddychne.

Zmoreny linavou zaspal. Vtom sa k nemu prikradol čert, ktoremu sa dievčina kedysi vzoprela, a list pre krala zamenil za iny. Bola v čiom sprava, že kralovna priviedla na svet netvora.

– Ked si to kral prečita, iste ju vyženie zo zamku, domnieval sa pomstychtivy čert.

A tak posol odovzdal nepravy list. Ked si ho kral prečital, zmocnil sa ho nesmierny žial a smitok, ale potom ihned napisal matke, aby sa postarala o ženu a dieta, kym sa nevrati.

Na spiatočnej ceste sa posol opat zastavil pri riečke, že si odpočinie, a unaveny okamžite zaspal.

Čert nemeškal a podstrčil mu list, v ktorom bol prikaz popravit kralovni i dieta.

Kralova matka, zhrozena spravou, nemohla uverit

vlastnym očiam. Napisala synovi dalši list. Ale všetko sa zopakovalo. Opat prišiel list s kralov$m vyslovnym prikazom popravit kralovnu aj dieta.

Stara kralovna nechcela dat zmarnit dobri a nevinnii mladi ženu, a tak jej povedala:

– Srdce mi neda splnit kralov prikaz, no dlhšie tu už nemčžeš ostat. Vezmi si dieta a chod, kam ta oči povedu. Vela štastia!

Priviazala jej dieta na chrbat a nešfastna kralovna s plačom opustila zamok. Kračala cely defi, až sa napokon ocitla v hibokom lese. Unavena zastala, že si oddychne.

Zrazu zacitila, že sa jej niekto dotkol ramena. Bola to opat ta priezračna bytost. Zaviedla ju k domčeku s napisom:

– Tu sa byva zadarmo.

Z domčeka vyšla žena v bielych šatach a prihovorila sa jej: – Vitaj, kralovna!

Potom ju voviedla dnu, vzala dietatko, nakfmila ho a uložila do bielej kolisky.

– Odkiaf vieš, že som kralovna? – začudovala sa dievčina.

– Viem o tebe všetko. Poslali ma sem, aby som davala pozor na teba aj na tvoje dieta, lebo ta stihol nespravodlivy trest.

A tak mlada kralovna zostala v domčeku aj s dietatom sedem rokov. Bola vždy vesela a laskava. Nikdy: sa nestažovala. Ba medzičasom jej ruky opat narastli.

A čo kraf? Ked sa skončila vojna, vratil sa do zamku. Jeho prvym želanim bolo vidiet si ženu a syna. Ked. to začula jeho matka, prepukla v beziutešny plač.

– Ako sa opovažuješ takto hovorit? Či si mi ich oboch neprikazal zahubit?

A staručka matka ukazala kralovi obidva podstrčene listy. Neštastneho krafa sa zmocnil nevyslovny žiaf a horko zaplakal.

– Nikdy som tak6 listy nenapisal! – vyriekol napokon. – To je strašny omyl!

Potom mu matka rozpovedala, čo urobila.

– Neboj sa, nezmarnila som ich, ako si prikazal. Tvoju ženu som poslala aj s dietatom preč s tym, aby sa už nikdy nevracala. Zdalo sa mi, že ich strašne nenavidiš. Možno ešte obaja žiji.

Vtedy kraf povedal:

– Pajdem ich hladat a nedotknem sa ani jedla, ani vody, kym ich nenajdem, i keby som mal prejst cely: svet.

A ešte v ten i:

ty dei sa vydal na cestu. Prešiel

mnoho miest, vystupil na najvyššie vrchy a prehladal aj tie najskrytejšie kuty, trpel hladom, smadom a dnavou, no na nič nedbal.

Sedem rokov bllidil svetom, až raz dorazil do lesa, uprostred ktoreho stal domček s napisom:

Vo dverach sa zjavila žena, biela ako sneh, a chytila krafa za ruku.

– Vitaj, kralovsky vladar! – povedala mu a voviedla ho do domu. Opytala sa ho, odkiaf prichadza, a kral jej takto odpovedal:

– Už sedem rokov po všetkyeh kutoch hfadam svoju milovani manželku a dieta, ale dosiaf som ich nenašiel.

Žena v bielom mu ponukala jedlo i pitie, ale kra! sa ničoho ani nedotkol.

– Dovof mi len trochu si oddychnut, – prosil, – a pojdem dalej.

Kral sa vystrel na lavicu a zaspal. Biela žena zašla za kralovnou a povedala:

– Chod do vedlajšej izby, prišiel tvoj muž.

A kralovna so synom vstupila do izby, v ktorej odpočival kraf. Zastala a s dojatim pozerala na spiaceho muža, ktory – ako si myslela – bol pričinou jej neštastia.

Kraf sa zobudil a zahladel sa na mladi peknu ženu. Už-už veril, že našiel svoju ženu, a naradovany vyskočil, no vtom mu pohfad padol na jej ruky a pochopil, že sa zmylil.

– Kto si, krasna neznama? – spytal sa jej. — – Tvoja žena a tento chlapec je tvoj syn Žalostni-

ček.

– Ale, – neveril kral, – ved moja žena nema ruky. Sam som prikazal, aby pre fiu vyhotovili strieborne nahrady.

– Ruky mi za sedem rokov, ktore som tu stravila, opat narastli, – odpovedala kralovna. – Naozaj som tvoja žena a toto je tvoj syn.

Biela žena vošla do izby a priniesla kralovnej strieborne ruky ako dokaz, že vravi pravdu

– Moja milovana! – vykrikol kra! dojato. – Pretažky kamefi mi odpadol zo srdca!

Kraf si objal ženu aj syna a cely štastny ich vybozkaval.

Biela žena ich na rozličku pohostila a potom sa všetci traja pobrali domov. Na ceste do zamku, prechadzajuc cez vefky les, stretli na svoju velkti radost aj staru kralovnu. A tak sa všetci vratili domov a žili spolu dlho a štastne.

O KRALOVI DROZDIA BRADA

V jednej nevelkej krajine žil kra! a ten mal velmi peknti degru. Pokožku mala bielu a nežnu ako [alia, oči modre sta nebo a vlasy jej žiarili ako zlate slnečne li Dievčina bola taka krasna, že sa o jej ruku uchadzali všetci krali, princovia a šlachtici zo susednych krajin. Lenže bola velmi pyšna a namyslena a ani jeden pytač jej nevyhovoval. Jedneho po druhom odmietala, ba ešte si z nich robila posmech.

Kralovsky otec sa rozhodol usporiadat slavnost a pozval na fiu všetkych mladych šlachticov sticich na ženenie. Velkli kralovski dvoranu zalievalo jasne svetlo. Prichadzali pytači. Prvy rad obsadili krali, druhy vojvodcovia, princovia a grofi a treti obyčajnejši pani. Pekna princezna prešla popri nich a po očku ich pozorovala, no na každom našla nejakii chybu.

Ak bol niektory uchadzač trošku statnejši, zdal sa jej tučny ako sud, ak bol chudy, videl sa jej suchy a nepekny, ak bol nižšej postavy, pripominal jej trpaslika, ked bol vysoky, vravela, že je ako tyč, ak nekračal vzpriamene, pripadal jej ako vysušen6 drevo. A tak na každom na-

Facebook

Whatsapp

Messenger Telegram

Učte sa jazyky. Dvakrát klepnite na slovo.Učte sa jazyky v kontexte s Childstories.org a Deepl.com.

Informácie pre vedeckú analýzu